Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1991

Page: 165
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1991/0173
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
moc mimoriadne vítaná. Mendikantské stavitelstvo charakteri-
zuje Brucher opat' typologickým a štýlovým pluralizmom, záro-
veň však nesúhlasi s názorom o jeho redukovanom charaktere,
pretože nový přístup žobravých rádov k uměleckým otázkám
chápe ako odraz ich osobitej myšlienkovej základné. Podčiarku-
je význam stavebnej školy Přemysla Otakara II. pre Rakúsko
a v sûvislosti s tým aj úzké vztahy rakúskej a českej architektúry
v tom čase, i keď na druhej straně ich nijak zvlášť negeneralizuje.
Vyzdvihuje význam mestskej politiky přemyslovského panovní-
ka v Rakúsku, domácej tradicie románských jednopriestoro-
vých kostolov, ako aj vplyvu umbrijskej a toskánskej mendikan-
tskej architektúry. V polemike s Wagner-Riegerovou považuje
Brucher dominikánov oproti minoritom za radikálnějších pri
zavádzaní nových riešení (například dvojlodbvých kostolov).
Mendikantskú architektúru tak polarizuje na konzervativnější
františkánsky a pokročilejší dominikánsky prúd, vyznačujúci sa
inovačnou volbu a vývojovo-dejinnou dynamikou, ukazujúcimi
do budúcnosti. Túto polarizáciu zdóvodňuje duchovno-dejinný-
mi analógiami: Konzervatívnejšie riešenia minoritov spája
s platónsko-augustiniánskym učením sv. Bonaventúru, zatial’ čo
dynamicky premenlivé stavebné koncepty dominikánov vidí
v kontexte s intelektuálnym princípom tomistickej teologie.
Vrcholnú gotiku uvádza' do Rakúska stavba halového chóru
cisterciánskeho kostola v Heiligenkreuzi, ktorá znamená akúsi
predčasnú kulmináciu vrcholnegotického uměleckého vývoja
v rakúskych zemiach ešte na sklonku 13. storočia. Ide o inovač-
ně dielo rakúskej gotiky, v ktorom sa prvý raz používá zvazkový
pilier a príporový zväzok umožňujúci dósledné odhmotnenie
steny a jej nahradenie širokými okennými otvormi. Tieto zdvo-
jené kružbové okná sú podlá Bruchera svedectvom ideových
zámerov cisterciánskej stavebnej huty a majú stelesňovať svetel-
nú metafyziku duchovného postoja Dionysia Pseudo-Aeropagi-
tu. Brucher sleduje obrysy vývojového procesu vrcholnej gotiky
v rakúskych podmienkach, prejavujúceho sa v stále dóslednej-
šom odhmotňovaní múru a stupňujúcej sa vertikalizácii, citlivo
rozoberá premeny tvaroslovia, priestoru i priestorovej schránky
v ich vzájomnej súhre. Navýše občas skúma okrajovo aj dósled-
ky ich vývoja, resp. zacielenie uměleckých zámerov na změněný
spósob psychologickej percepcie. Dóležité miesto vrcholnegotic-
kého prejavu prisudzuje Brucher predlženému typu chóru, rozši-
řovanému od přelomu 13. a 14. storočia z podnětu mendikan-
tskej stavebnej iniciativy. Dlhý, převýšený chórový priestor bol
ako modálny variant vrcholnej gotiky plodom súhry viacerých
přičiň — v prvom rade narastajúceho množstva řeholných bra-
tov a zároveň stupňujúcej sa potřeby reprezentativnosti. Zaují-
mavý je aj postřeh o určitom sociologickom převrstvení, preja-
vujúcim sa v zatlačeni meštianskej stavebníckej sféry tohto času
v prospěch dominancie feudálnych kruhov. Táto společenská
vrstva, informovaná nadregionálne o stavebno-umeleckých
otázkách, sa v hojnom počte angažuje na spolufinancovaní
stavebných projektov predížených chórov. Autor přitom akcep-
tuje tézu Wagner-Riegerovej o příbuznosti medzi týmito chórmi
a francúzskym typom dvorskej kaplnky. Sleduje ich vývoj od
mendikantských kostolov v Steine a Kremsi až k chóru minorit-
ského kostola vo Viedni. Příklad mendikantských chórov pova-
žuje za rozhodujúci aj pre vznik půdorysného typu kartuzián-
skych kostolov.
Samostatná podkapitola je věnovaná halovému chóru svä-

toštefanského viedenského dómu nadvazujúcemu na cistercián-
sky umělecký odkaz. Brucher v zhode s predchádzajúcimi autor-
mi připisuje v rakúskom stavebnom umění 1. polovice 14. storo-
čia centrálně miesto právě tomuto dielu, majúcemu dokumento-
vat' vzrast politickej moci panovnického domu a umělecky de-
klamovat’ nároky na biskupstvo. Dokazuje přitom, že funkčno-
-liturgické a ikonologické danosti nemuseli byť vždy v súlade
s nějakým adekvátnym formálno-architektonickým riešením
a že stavebno-umelecký záměr tradičnej halovej schémy mal
dostatok možností, aby pretváral stavebné celky po funkčno-
-liturgickej ako aj formálne-integratívnej stránke. Brucher vy-
zdvihuje vyžarovanie uměleckých ideí viedenského dómu, jeho
formálnej i obsahovej zložky pósobenia, ako aj vplyv jeho so-
chárskej výzdoby, integrovanej do architektonického priestoru.
V dalších podkapitolách sa pozornost’ autora sústredi na najvý-
znamnejšie vrcholné gotické chrámy cisterciánskeho tvořivého
okruhu — v Neubergu a Zwettli, na kaplnkové přístavby nadvä-
zujúce na vzor parížskej Sainte Chapelle a na najvýznamnejšie
štajerské diela tejto časovej vrstvy. Rozoberá ich s ohladom na
ich reprezentatívno-historické sûvislosti a ideologické zacielenie.
V kláštornom kostole francúzskeho katedrálneho typu v Zwettli
vidí konkurenčný podnik rakúskych kniežat so zamýšlanou
pražskou katedrálou českých panovníkov, znamená teda v pr-
vom rade manifestáciu vyšších politických zámerov panovnické-
ho dvora. Politická rivalita sa tak prenáša do stavebno-umelec-
kej súťaživosťi a pokračuje najma za Rudolfa, za ktorého sa
buduje trojlodie viedenského dómu. Domácou konštantou bola
přitom halová tradícia, platiaca od stavby lilienfeldského chóru
ako osobitá babenbersko-habsburská názorová forma, k čomu
v Zwettli pristúpilo programové porušenie súladu medzi počtom
stráň polygonu chórového závěru a počtom radiálnych kapl-
niek. Brucher ďalej podčiarkuje význam menších kaplnkových
stavieb 14. storočia (Imbach, Enns, Viedeň — augustiniáni) pre
umělecký vývin. Pristavovali ich zvačša k mendikantským kos-
tolom z iniciativy šlachtických rodin stojacích blízko k Hab-
sburgovcom a spíňali funkciu rodinných pohřebných kaplniek.
Upozorňuje takisto na nadregionálny význam benediktinského
kostola v štajerskom St. Lambrechte. kde podobné, ako v ka-
plnke Wallseerovcov v Ennsi a v pútnom kostole v štajerskom
Póllaubergu sa uskutečnili od parlerovských ochozových chó-
rov nezávislé priestorové riešenia, pripravujúce pódu pre vystú-
penie Hansa von Burghausen.
Najrozsiahlejšou je kapitola věnovaná neskorej gotike, roz-
členěná do viacerých podkapitol. Mimoriadna pozornost’ sa tu
venuje jednotlivým stavitelským osobnostiam — dedičom praž-
ského Petra Parlera (Michael Chnab, Hans von Burghausen,
Stephan Krumenauer, Peter Pusika, Hans Puschspaum, Ste-
phan Wultinger a ď. ). Brucher podrobuje kritike ideálne-typizu-
júcu tézu Kurta Gerstenberga o osobitej nemeckej neskorejgoti-
ke (deutsche Sondergotik) a jej přílišné generalizujúci kategoric-
ký aparát. Zároveň však obhajuje výstižnosť Gerstenbergových
výpovědí o principiálnych vlastnostiach neskorogotického sta-
vebného umenia. Akceptuje jeho pojmové kritériá pohyb (Bewe-
gung), previazanie (Verschleifung) a obrazová striedmosť (Bild-
mäßigkeit), charakterizujúce základné vlastnosti neskorogotic-
kej architektúry. Vyzdvihuje takisto výstižnosť Gerstenbergovej
charakteristiky neskorogotického obdobia určitým iracionaliz-
mom, ktorý neskôr zdôraznil aj Henri Focillon. Brucher pouka-

165
loading ...