biedermeieru. Modemistické prúdy — vrátane impre-
sionizmu — prenikli na Slovensko v období minulého
storočia len ojedinele.
Viaceré nové momenty vystupujú aj pri hodnotení
vzniku a poěiatkov rozvoj a slovenské j národnej školy
vo výtvarnom umění. Na rozdiel od staršej koncepcie
slovenskej védy o umění považujeme dnes umelca a jeho
tvorbu za súčasť vývojového kontextu slovenského
umenia v tom případe, ak mu je Slovensko nielen ob-
čianskou vlasťou, ale najma vlasťou uměleckou. Ak
sa takým či onakým spósobom zúčastnil na vývoji nášho
umenia, pričom nerozhoduje jeho národnostná přísluš-
nost. Takto dochádza k spravodlivému oceneniu dosial’
zaznávaných regionálnych tradicii, v ktorých sa už
v období osvietenstva črtajú počiatky a najma před-
poklady „znárodňovacieho“ procesu.
V epoche prvotného rozvoj a slovenskej národnej školy
sa javia dve vývojové etapy. Etapa přípravy a pred-
pokladov jej rozvoja v časovom rozpatí od rokov 1790
až do konca tridsiatych rokov 19. storočia, a etapa
vlastného rozvoja národného umenia. Jej počiatok
datujeme zhruba do začiatku rokov 1840-tych, pričom
předpokládáme přesah až do rokov 1870-tych.
Hospodářsko-politicky podmieňujú obe etapy tri
zásadné činitele: příslušnost Slovenska k mnohonárod-
nostnému konglomerátu Rakúsko-Uhorska, najma těsná
spatosť s Uhorskom; celková ekonomicko-politická
zaostalost krajiny spejúca iba pozvolna k přechodu
od feudálnych vzťahov k vzťahom kapitalistickým;
napokon tu spoluúčinkuje latentné povedomie česko-
slovenskej spolupatřičnosti a budúcnosti. Z prvých dvoch
uvádzaných axiómov vyplynuli dalšie brzdiace okolnosti,
ktoré bezprostredne hatili kultúrny a výtvarný vývoj :
centralistická politika Viedne a neskoršia buržoázno-
nacionalistická politika Pešti.

V prvej přípravnéj etape rozvoja národnej školy sú
ideove rozhodujúcimi činitelmi ešte regionálny patrio-
tizmus a všeobecné ideály nastupujúceho meštianstva.
Příznačná je aj silná spolupósobnosť cudzích a inonárod-
ných, avšak v slovenskom prostředí udomácnených
umelcov. Vo svetle našich výskumov sa v tomto období
ukazuje najdóležitejšou maliarska tvorba východného
Slovenska, najma Spiša, reprezentovaná tvorbou Jozefa
Czauczika, Jána Jakuba Müllera, Jána Rombauera
atd.
Druhá etapa — etapa vlastného rozvoja národného
umenia — sleduje už cielavedome národný program.
V jeho intenciách rozvíja programové aj ludový žáner.
Slohové ju charakterizuje spočiatku ešte biedemeier,
ktorý sa v tvorbě příslušníkův národně uvedomelej
skupiny výtvarníkov prelína s akýmsi neoklasicizmom
a s národným romantizmom, až sa napokon napája
na vědomé usilovanie realistické. Ústrednými postavami
národného života sa stávajú Jozef Božetěch Klemens
a Peter Michal Bohúň, ktorého tvorba zlučuje domácu
spišskú tradíciu s pražským poučením a s úzkým vzťahom
k štúrovskému literárnemu a jazykovědnému hnutiu.
Popři slovenskej obrodeneckej inteligencii a drobnej
buržoázii Bohúň upriamuje svoju pozornost aj na tzv.
„pospolitý“ 1’ud. Týmto svojím zameraním udal program
slovenskému národnému umeniu takmer na obdobie
celého nasledujúceho storočia.
Po období přechodného úpadku vlny národného života
je dalším významným periodizačným medzníkom 19.
storočia obdobie rokov devaťdesiatych — tzv. obdobie
druhého národného obrodenia. Toto vrcholí známou
hodonínskou výstavou roku 1902 a vychádza potom
v ústrety novým priaznivejším vývojovým predpokladom
po národnom oslobodení roku 1918.

23