Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

II

Povaha dějin umenia ako védy

Úvod
Základné otázky dějepisu výtvarných umění ne-
přestávají! byť přitažlivým problémom. Vracajú
sa k němu umeleckohistorické školy v stádiu svojho
konštituovania, ďalej jednotliví bádatelia pri ve-
deckom „spytovaní svedomia“ alebo pri bilan-
cujúcich pohladoch spät, napokon však a najmä
historici a metodológovia dějin umenia, sústre-
dujúci sa na teóriu a dějiny vědného odboru ako
takého. Mój záujem o túto otázku je kombináciou
niekolkých z týchto pohnútok: po prvé, mám
pocit, že dejepis výtvarných umění, opierajúci sa
o historický materializmus, už dávnejšie sa nevrátil
k svojej východiskovej otázke: ,,Čo je umělecké
dielo ako predmet umeleckohistorickej práce?“;
po druhé, niektoré aktuálně aspekty v marxistickej
filozofii a vo filozofii vůbec znamenajú přínos aj
do riešenia problémov umenia a jeho dějin; po
tretie, teória a dějiny umenia na Slovensku sa
doteraz popři heuristickom a materiálovom výsku-
me poměrně velmi málo věnovali teoreticko-meto-
dologickým hladiskám, ktorých kritické apliko-
vanie je v určitých etapách nevyhnutným předpo-
kladům „sebauvedomenia“ védy a jej napredovania.
V tomto článku pojde o viacstupňové skúmanie
položenéj otázky: aké sú všeobecné odlišnosti vied
o společnosti v porovnaní s védami o prírode,
potom čím sa odlišujú od společenských vied védy
o umění a, na závěr, aké sú Specifické črty předmě-
tu dějin umenia a aký je ich dosah pre metodu
umeleckohistorickej práce.
1. Prírodné a spoločenské védy
Potřeby člověka ovládat prírodu nastolovali
v každej epoche nové úlohy pre poznávanie. Do-
sahovaná úroveň poznania působila potom spatné

MARIAN VÁROSS

na prebúdzanie sa nových životných potrieb, ale
aj na vznik otázok o původe, hraniciach a krité-
riách poznania. Tak sa vzájomne vyvíjala nielen
veda ako suma poznatkov, ale aj metodológia či
teória védy ako „sebauvedomovanie sa“ védy
vcelku i v jej odboroch.
Moderná metodológia vypracúvala svoje základ-
né tézy jednak spresňovaním empiricko-experimen-
tálnych metod, jednak na báze štúdia logických
postupov. Keď sa ukázalo, že existuje vnútorná
příbuznost medzi logickými postupmi a operáciami
v matematike, nastal pochopitelný rozmach javu,
ktorý možno nazývat matematizáciou védy; prak-
ticky sa neraz prejavoval a prejavuje absolutizá-
ciou matematického ideálu. Proti tomu sa však
už v samom materiáli prírodných vied ukazuje,
že tento ideál je v rozpore s velmi podstatnou
stránkou védy, a to s potřebou odhalovat nové,
prv neznáme oblasti reality. Zatial čo matemati-
zácia védy má tendenciu presadzovať sa v podobě
uzavretého axiomatizovatelného systému, empiric-
ko-objavitel’ské úlohy védy si vynucujú považovat
vedu skůr za systém otvorený, ustavičné sa novými
poznatkami dopíňajúci a v určitých fázach, zváčša
po revolučných objavoch vnútorne, a neraz velmi
radikálně sa prebudúvajúci.
Súčasné prírodné védy možno s určitou dávkou
zjednodušenia považovat za dialektickú jednotu
matematicko-deduktívneho (Kantovou terminoló-
giou „analytického“) typu poznania s typom
empiricko-induktívneho poznania. Ich spoločným
menovatelom je to, že sa zapodievajú oblasťou
kvantitativných javov a vzťahov, respektive, že aj
kvalitativně javy redukujú na kvantitativné javy
alebo vztahy. Tento redukcionizmus možno vcelku
tolerovat vo sféře abiotickej reality (fyzika, ché-
mia). Už vážnějším nedostatkem je vo sféře

101