zrod, rozkvet a napokon úpadok či zánik. V ta-
komto rámci bol utvořený pojem renesancie ako
zárodok neskorších umenovedných kategorií slo-
hových; Vasarimu tanula totiž na mysli představa
akéhosi cyklického priebehu historického vývinu
umenia, pričom sa tento vývin mal už raz odohrať
v klasickom starověku a mal by mať svoju obdobu
vo veku znovuzrodenia, to jest renesancie.
Na Vasariho nadviazal Filippo B a 1 d i n u c c i
(1624—1696), ktorý doplnil jeho Životopisy o cha-
rakteristiky talianskych umelcov počnúc Cima-
buem až po rok 1670.
Tak vznikla v relativné vyspelom spoločensko-
kultúrnom prostředí Talianska, bohatom na umě-
lecké tradicie a výkony, prax výtvarnej publicis-
tiky, v ktorej záujem o otázky umenia nebol už
iba vedlajším produktom iných zámerov, ale
směroval logicky k interpretácii tvořivých indi-
vidualit a k postihovaniu a vysvetlovaniu umě-
leckých zákonitostí. Táto prax odvtedy neustala,
rozšířila sa postupné do celého kultúrneho světa
a vyústila do svojich troch hlavných odvětví,
kterými sú kritika, história a teória.
Aj v ostatných európskych krajinách išiel vývin
podobným smerom ako v Taliansku, aj keď s vač-
ším-menším oneskorením. I v nich vznikajú najprv
iba akési náznaky a prvky dějepisu umenia pre-
dovšetkým v rámci rozličných lokálnych histo-
rických spisov a různých lexikografických práč
obdobia barokovej a potom osvietenskej kultúry,
ale niekedy aj z podnetov iných, najma kulto-
vých.6
V uvedených súvislostiach zaznamenáváme,
že profesor filozofie, teologie a cirkevného práva
na košickej univerzitě Jozef Trsztyánszky
(Trstiansky) vydal roku 1732 monografiu Staré
a nové Košice,1 v ktorej sa zaoberá nielen všeobec-
nými dějinami města a opisom jeho súdobého
stavu, ale všímá si aj jeho umělecké pamiatky
a známému gotickému chrámu sv. Alžběty venuje
vo svojej knihe dokonca osobitnú kapitolu, v kto-
rej vyslovuje aj niekolko kritických postrehov.8
Mnohé cenné dáta slovenskej umeleckohisto-
rickej topografie zhromaždil akosi en passant
polyhistoricky orientovaný učenec Matej B e 1
(1684— 1749) vo svojom hlavnom a najrozsiahlej-
šom diele Historické a zeměpisné vědomosti
o novom Uhorsku, ktorého prvé štyri zväzky vyšli
vo Viedni v rokoch 1736, 1737 a 1742.9 K. M. Bé-
lovi můžeme přiřadit aj jeho spolupracovníka

Samuela M i k o v i n i h o (1700—1750), banského
merača, kresliara, rytca, kartografa, matematika
a profesora banskej akadémie v Banskej Štiavnici,
ktorý si ako prvý všimol římské pamiatky u nás,
o čom svedčia jeho poznámky z doby okolo roku
1730.10
Do rozoberanej fázy vývinu dějin umenia sa
v našom prostředí zapísal aj bratislavský učenec
a knihkupec prešovského původu Ján Matej
Korabinsky (1740—1811), ktorý pokračoval
v Bélových osvietenských šlapajach. Aj on sa
zaoberal lexikografickou činnosťou a vo svojom
hlavnom diele, vydanom roku 1786, uveřejňuje
aj mnohé dáta cenné a zaujímavé nielen z ume-
leckohistorického, ale aj z pamiatkárskeho hla-
dí ska.11
Korabinsky je pravděpodobně autorom aj cit-
livo napísaného nekrologu pri příležitosti smrti
sochára F. X. Messerschmidta; tento príspevok
vyšiel v bratislavskom časopise Pressburger Zei-
tung roku 1783.12 Vyžarujú z něho ideály osvie-
tenského klasicizmu, patriotizmu a vedomie ume-
leckej a 1’udskej velkosti zosnulého.
Z hladiska vývinového obrazu umeleckohisto-
rickej védy na Slovensku pozoruhodnejšia je iná
Korabinského práca, ktorá ostala v rukopise a
ktorú uveřejnili z jeho pozůstalosti roku 1817.
Ide tu o životopisné údaje a stručné hodnotenie
sedemnástich bratislavských výtvarných umelcov
18. storočia.13 Aj keď ide pravděpodobně len
o fragment, vymedzený úzko nielen časové, ale
aj lokálně iba na jediné město, třeba Korabinského
pokus hodnotit velmi vysoko, pretože je to u nás
prvá práca čisto umeleckohistorického zacielenia.
Pri propagovaní a teoretickom prepracúvaní
klasicizmu so zámerom adaptoval ho pre domáce
prostredie a potřeby14 vyslovil z Čiech pochádza-
júci učitel kreslenia, grafik a knihkupec Ján Ne-
pomuk S c h a u f f (1757—1827) niekolko myšlie-
nok, cenných z hladiska nastolovania predpokla-
dov védy o umění na Slovensku. Tak v Zeitschrift
von und für Ungern uveřejnil roku 1804 jednak
článok Beiträge zu einer künftigen Kunstgeschichte
von Ungarn15 a potom aj úvahu, v ktorej horlí za
zakladanie múzeí ako bázy výtvarnoumeleckej
osvěty a za utvorenie akadémie krásných umění,
samozřejmé, vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska
v Bratislavě.16
Pre sformovanie skutečného dějepisu umenia
bolo důležité, že 18. storočie dalo ďalšiemu vývinu

25