Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

Tieto rozdiely mali samozřejmé vplyv na úpravu
motivu. Tváře a vlasy ludských figúr sú vyjádřené
jednoduchšie, figúry koní sú štíhlejšie. Jednoduch-
šie je upravený aj stol pod záprahom. Najvačší
rozdiel je medzi figúrami kozorožcovi na tkanině
z Cách je trup zvieraťa členený motívmi, ktoré
sa podobajú kvetom, na novomestskej tkanině
je srst znázorněná hruškovitými útvarmi, aké
často vidieť na tkaninách na koňoch so vznešeným
jazdcom.
Múzeum v Novom Meste nad Váhom získalo
kreslá potiahnuté touto tkaninou zo zariadenia
susedného kočovského kaštiela. Kočovce patřili
až do roku 1863 rodině Marczibányich, ktorá žila
v Trenčianskej stolici už v 15. storočí. Jeden
z členov tejto rodiny, Stefan Marczibányi (1752 —
1810), mal mimoriadne bohatú zbierku historic-
kých a uměleckých pamiatok, ktorá bola známa
aj za hranicami Uhorska (Wurzbach, Biogr.
Lexikon, XVI. zv. a Szinnyei, Magyar írók,
VIII, 548 a n.). Část tejto zbierky sa dostala
do Nemzeti múzeum, zvyšok ostal ako rodinný
majetok v Budíne. Zbierka mala byť k dispozícii
členom rodiny, ale už roku 1813 uvažovali nie-

ktorí jej členovia o tom, že by sa mala zbierka
předat. Je pravděpodobné, že z tejto zbierky sa
tkanina dostala do kočovského kaštiela, ktorý
po smrti posledného Marczibányiho sa dostal
do vlastníctva jeho neteře vydatej za Karela
Rakovského. Posledným majitelem kaštiela bol
dr. Anton Rakovský, od ktorého získalo o. i. aj
kreslá novoměstské múzeum.
Poměrně značné množstvo tkaniny a jej zacho-
valosť svědčili by o tom, že tkanina je novšieho
pôvodu. Podl’a p. de Micheaux, konzervátora
Musée des tissus v Lyone ide o modernú interpre-
táciu antického motivu (interprétation modeme
d’un motif ancien).

Poznámka: Zdá sa, že rodina Marczibányich bola ro-
dina slovenského pôvodu. J. Nagy považoval Marczi-
bányich — vzhladom na koncovku -bán — za prisťa-
hovalcov z Chorvátská, ale zistil, že roku 1615 jeden
z púchovských Marczibányich sa volal Kejkovič. V opise
listiny z roku 1660 (archív Rakovských v SÚŠA v Bra-
tislavě) je zmienka o rodině Kočovských (Koczoczy)
aliter Spana Martinovjech a azda tu třeba hl’adat póvod
mena Marcziban, neskoršie Marczibányi.

Literatúra

O. Falke, Kunstgeschichte der Seidenweberei, Berlin,
II. vyd. 1921.
N. Toll, Koptskija tkani (Seminarium Kondakovianum,
Praha 1928); Sasanidskija tkani s izobraženijem Bach-
rama Gura (c. d., III, 1929).
N. Pigulevska, Vizantijskaja diplomätija i torgovlja
šolkom v V—VII. vv. (Vizantijskij Vremennik I.
1947); K voprosu organizaci! i formách torgovlji
— v — Vizantii (c. d., IV, 1951); Proizvodstvo šolka
v Vizantii i Iráne v IV. v. (c. d., X, 1956).
O. Vollbach, Salles, Duthuit, Art Byzantin, Paris,
s. a.
N. Kondakov, Příspěvky k dějinám středověkého umění
a kultury, Praha 1929.

O. Wulff, Altchristliche und byzantinische Kunst I. II,
Potsdam 1924.
Ch. Diehl, Manuel d’art byzantin, Paris 1925.
O. Dalton, Byzantine art and archeology, Oxford 1911.
F. Heichelheim, Byzantinische Seiden, Ciba-Rund-
schau, Č. 84.
D. Talbot-Rice, Art byzantine, Paris, s, a. (post 1959).
R. Berliner, Horsemen tapestry roundels found in Egypt
(Textile Museum Journal, Washington 1953, Vol. I,
No. 2).
L'art byzantin chez les Slaves (Orient et Byzance IV, 1930).

136