značné kritický, azda i osobné podfarbený tón.
Medzi súčasníkov, ktorí věnovali Stunderovi v
Uhorsku bližšiu pozornost, patřil aj známy spišský
národohospodář Gregor Berzeviczy (1763—1822).3
Súbežne registrovala Stundera aj literatúra dán-
ská.4 Z roku 1833 poznáme už lexikonové zázna-
my niektorých umělcových životopisných dát zo
švédského slovníka F. Böyeho; postupné uvádza
potom Stundera lexikon Naglerov (1847),5 Wurz-
bachov (1880), dánský Weilbachov (1897), Éberov
(1936), najobšírnejšie a najpresnejšie Thieme-Bec-
kerov (1938). Heslo, vypracované Aristom Pan-
derom pře tento slovník, zhfňa nielen informácie
získané z prameňov dánských, ale opiera sa aj
o údaje maďarské a rakúske. Zaujímavá je v ňom
zmienka o umelcovej ceste do Talianska, ku ktorej
sa stavia maďarská odborná literatúra s nedó-
verěivosťou a rezervou.6 Stunderove vztahy k Slo-
vensku zachytil čiastočne Toman.7
Práce J. J. Stundera figurovali u nás častejšie
na výstavách. Dobročinná expozícia „hornouhor-
ských“ maliarov v Košiciach roku 19188 je prvou
registrovanou výstavou, ktorá priniesla ukážky
umelcovho diela. Dalšie neznáme umělcově práce
sa potom postupné zjavovali na Výstave podobizní
a miniatúr z majetku košických rodin (Košice,
1921), na výstave Zbierka J. Várkolyho (Medzev)
s doplnkami z majetku košických rodin (1924),
roku 1933 na objavnej, materiálové bohaté fundo-
vanej Výstave spišského portrétu v Kežmarku,
ktorá podmienila prvé pozoruhodnéjšie výsledky
v interpretácii stunderovskej problematiky. V ka-
talogu tejto výstavy E. Kdszeghy po prvý raz
hodnotil Stunderov vplyv na spišské maliarstvo.9
Pri tejto příležitosti sa z aspektu regionálnych
východoslovenských záujmov zapodieval umelcom
aj Jozef Polák,10 ktorý jeho diela zařadil aj dotrvalej
inštalácie Východoslovenského múzea v Košiciach.
Odvtedy boli Stunderove práce zastúpené takmer
na každej regionálnej výstave staršieho východo-
slovenského umenia. Na východnom Slovensku sa
umělcovo dielo takto uzemnilo, zakořenilo do šir-
šieho vedomia a získalo akúsi prirodzeno-právnu
domovskú příslušnost.
Oficiálna buržoázna slovenská umělecká história
v intenciách svojich zásad přitom Stundera ako
cudzinca vedno s jeho dielom naďalej negovala.
Do širšieho kontextu vývoja nášho novodobého
maliarstva, v súhlase s marxistickými názormi
na národnostnú otázku, presadzujúcimi sa v slo-


2. Ján Jakub Stunder, Podobizen

viceadmirála Karola

Fridricha Le Sage de Fontenay, 1784, olej.

venskej umeleckej historii v posledných patnástich
rokoch, ho začlenil až Karol Vaculík, a to ako
na obsiahlej výstave Umenie 19. storočia na Slo-
vensku v Bratislavě v Slovenskej národněj galérii,
tak aj vo svojej rovnomennej publikácii11 a v ne-
skoršom úvode k albumu Maliarstvo 19. storočia
na Slovensku.12 Od zriadenia stálej inštalácie Slo-
venskej národnej galérie je Stunderovo dielo trvale
jej súčasťou.
Paralelné sa zjavovali a zjavujú o Stunderovi
zmienky v maďarských výstavných katalógoch,
v recenziách komentuj úcich příslušné retrospektiv-
ně výstavy13 a v ostatnej maďarskej umelecko-
historickej literatúre; viac ráz najmä v rozpravách
týkaj úcich sa okruhu posobnosti maďarskej osvie-
tenskej inteligencie.14 Klára Garasová vo svojej
obsiahlej práci o maliarstve 18. storočia15 uveřejnila
aj sčasti chronologicky usporiadaný zoznam uměl-
cových práč, zostavený najmä na podklade dote-
rajšej maďarskej literatúry.
Na túto prácu sa odvolává aj najnovší ma-
ďarský materiálový príspevok štúdia věnovaný
problematike portrétneho maliarstva Uhorska kon-

37