Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

uviesť mnoho príkladov tohto nerovnoměrného
poměru medzi poznáváním javu a podstaty. Napr.
sociologické a sociografické metody dovoluj ú dnes
přesný opis a kvantitativné vyhodnocovanie urči-
tých spoločenských fenoménov či už na velkých
súboroch, alebo pomocou relativné malých, re-
prezentativně vybraných súborov. Úspěchy, ktoré
sa tým dosahujú, sú neraz takého stupňa, že sa
zabúda na to, čo ostává skryté a nespoznané;
naopak, pohotové sa tu zvykne aplikovat poučka
o vztahu javu a podstaty a uzatvárať, že sa tu
v záujme poznávania podstaty robí všetko, čo sa
dá. Otázka je však zložitejšia.
Keď hovoříme, že znalost podstaty — povedzme
— hmoty alebo života je v prírodných védách
zanedbatelná, platí to len v určitom kontexte.
Chce sa tým zdórazniť iba skutočnost, že — až
na určité oblasti základného přírodovědného vý-
skumu — veda sa vyrovnává s přírodou antropo-
centricky, to značí, že sa o ňu zaujíma v smere
a potial’, pokým je to žiadúce pre potřeby spoloč-
nosti a člověka. Iba filozofia a v užšom zmysle
slova filozofia prírodných vied si znovu a znovu
kladie problém poznania reality ,,osebe“, a nielen
reality videnej človekom a pre člověka. V praxi
sa člověk aj dnes chová k prírode — živej i nežívej
— ako nemilosrdný exploatátor, ktorý je ochotný
stavat sa k nej tolerantně iba v miere, v akej to je
alebo móže byť na osoh koniec koncov opat len
jemu samému.
V spoločenských védách a pre spoločenskú prax
je otázka toho, čo nazývaní podstatou, rozhodne
nie zanedbatelná v takej miere ako v prírodných
védách. A predsa sa v jej zodpovedávaní a v prak-
tickej aplikácii urobili v priebehu kultúrnych dějin
ïudstva len relativné nepatrné pokroky. Společen-
ské védy dnes sice dost minuciózne opisuj ú a kla-
sifikuji! najrozmanitejšie javy, ktorými sa prejavu-
je spoločnosť a člověk, čiže o faktografiu na tomto
úseku niet núdze a denne sa nesmierne znásobuje.
No úměrně s tým sa neprehlbuje odpověď na otáz-
ku, čo je člověk, čo je spoločnosť a čo sú iné ïudské
a společenské kategoriálne pojmy. Hmatatelných
dókazov tejto neznalosti je, žial, až příliš vela
aj z nášho civilizovaného storočia, ktoré v bar-
barstve k člověku vničom nezaostává za nižšími
spoločensko-historickým štádiami. Vedecké po-
známe je totiž svojím společenským dopadom
normativně; keby uchopenie podstaty společnosti
a člověka bolo hlbšie a adekvátnejšie, bolo by aj

intersubjektívne záváznejšie a prax našej doby
by na tomto úseku nemusela byť taká zahanbujúca.
Tým sa dostávám k jednej z důležitých otázok
aj v súvise s našou témou, teda so špecifičnosťou
vied o umění a dějin umenia osobitne. Ide o to,
čo nazýváme spoločenskými védami, sú v podstatě
velmi rozmanité vedecké disciplíny, zapodievajúce
sa jednotlivými javovými oblasťami spoločenského
života. Patria sem védy psychologické, sociologic-
ké, pedagogické, právně, ekonomické, historické,
filologické. Každá z nich má svoj Specifikovaný
predmet — niektorú ohřáničenú oblast javov —
a tomu zodpovedajúce metody práce. Aj keď
každá z nich nějakým spósobom komunikuje
so základným problémom, čo je spoločnosť alebo
člověk, ani jedna z nich nemá „kompetenciu“,
a tým menej nástroje, aby sa ním mohla híbkove
zapodievať; vždy z toho vzniká len parciálny,
povedzme „psychologický“, „sociologický“, „pe-
dagogický“ a pod. aspekt na spoločnosť alebo
na člověka. Samy tieto kategoriálne pojmy sú
doteraz predmetom filozofie. Keďže však ani filo-
zofia (presnejšie: filozofie) sa im nevenuje s dosta-
tečnou sústredenosťou, ba sú obdobia a tendencie,
keď filozofia od týchto otázok uniká, zameriavajúc
sa na javy inštrumentálne (napr. teória poznania)
alebo iné, ostává problematika spoločnosti a člo-
věka dosiaï bez podstatnějších všeobecne přijí-
maných axiomatizovaných a normativně platných
poznatkov. To, čo doteraz povedala o spoločnosti
a o člověku filozofia, považuje sa za nezávazné
teoretizovanie alebo moralizovanie, ktoré sa móže
v praxi hocikedy pragmaticky zneužit, obísť alebo
převrátit naruby.
Z doteraz povedaného bude azda zřejmější aj
závěr, ku ktorému směrujem z porovnávania prí-
rodných a spoločenských vied: Prírodné védy
so svojimi zekzaktnenými metodami sú nástrojom
v rukách spoločnosti a člověka na zmocňovanie
sa zákonitostí reality v záujme optimálneho ex-
ploatovania a pretvárania prírody pre potřeby
spoločnosti a člověka. Opakujem, že přitom ka-
tegoriálne otázky hmoty alebo života nie sú pre
sledovaný účel podstatné; člověk nemusí poznat
podstatu hmoty a života „osebe“, lebo v praxi
mu postačuje poznat ju „pre seba“. V spoločen-
ských védách je situácia analogická, ale má o vela
problematickejšie, dakedy i tragické sprievodné
dósledky. To, že sa spoločnosť a člověk programové
nedostávajú k vědeckému zmocneniu sa svojich

104