Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

Poznámky

1 Hovořím o tzv. védách spoločnosti a o člověku, pretože
tieto pojmy nie sú všeobecne ustálené. U nás sa obidva
tieto pojmy spravidla a nepresne zahrnujú pod širší a nie
celkom jasný termín „spoločenské védy“. Třeba však
mať na mysli, že tu existuje aj také používanie termínu
„védy o člověku“, podlá ktorého podeň spadajú aj tie
biologické védy a ich aplikácie — napr. lekárske védy —
ktoré sa venujú výskumu člověka. Tento úzus považujem
za adekvátny, a možno v ňom vidieť další nepriamy
dokaž, že je potřebné rozoznávať medzi „společenským“
a ,,1'udským“.
2 Nezvykle najma tým, že prívlastok „estetický“ akoby
na prvé počutie neoznačoval predmet týchto vied, ale
substantivum „veda“. Toto nedorozumenie však možno
Tahko preklenúť, lebo podobný nezvyk sa povodně
vyskytoval aj v súvise so slovnými spojeniami „histo-
rické védy“, „právně védy“ alebo hoci „pedagogické
védy“.
2 Porov. moju štúdiu Estetické vztahy ku skutečnosti,
Filosofický časopis ČSAV, 1960, č. 6, 901.
1 Nezabúdajme na vážnosť a mnohovýznamovosť
tohto termínu v dějinách, keď sem striedavo patřila aj
aritmetika, rétorika a hortikultúra.
5 Hans Sedlmayr, Kunst und Wahrheit, Rowohlt
Hamburg 1958; Ernst Heidrich, Beiträge zur Geschichte
und Methode der Kunstgeschichte, 1917.
6 Arnold Hauser, Philosophie der Kunstgeschichte,
München 1958, 279—280.
7 Tamže, 293.
8 Odvolává sa na niektoré uznanlivé výroky. Napr.
Nicolai Brunov r. 1932 nazval štrukturálnu analýzu
hlavnou metodou výskumu umenia a Roberto Salvini r.
1936 označil túto metodu za par excellence umelecko-
historickú. Porov. Hans Sedlmayr, Kunst und Wahr-
heit, Hamburg 1958, 197—198. Pokusom o maximálně
systematickú metodiku opisu výtvarného diela je kniha
René Bergera, Die Sprache der Bilder. Malerei erle-
ben und verstehen. Přel. W. M. Lüsberg. Verlag M. du
Mont Schanberg, Köln 1960.
9 Strukturálna analýza v tomto poňatí má však popři
svojich nepochybné silných stránkách (bezprostřednost
a hlbkovosť kontaktu s materiálom) aj svoje obmedzenia:
kozmos jediného diela predsa len nie je kozmom umenia
ako celku, preto aj séria akokol’vek dobrých štrukturál-
nych analýz jednotlivých diel dává dohromady len mo-
zaikovú zmes a nemóže zbavit historika umenia povin-

nosti zmocňovat sa logiky celkového vývinového pro-
cesu umenia.
10 Niekedy sa toto delenie podceňuje ako zbytočné,
hoci sama prax v odbore ukazuje, že je zmysluplné
a potřebné. Na druhej straně však existujú škodlivé ten-
dencie považovat vztah medzi týmito poddisciplínami
za příliš volný, ako keby medzi nimi bolo iba spojivo
základného odborného vzdelania. V dósledku toho sa
stává, že teória umenia sa mění na špekuláciu nezakot-
venu v konkrétnom materiáli, výtvarná historiografia sa
zužuje na registrujúci opis a detailné znalectvo bez
ujasněných filozoficko-metodologických princípov a často
s odporom proti teoretickému zovšeobecňovaniu, a na-
pokon výtvarná kritika sa redukuje na žurnalizmus alebo
na propagandu jednostranných směrových programov,
lebo jej chýba pochopenie zákonov vývinu a povahy
umenia v dějinách. Naproti tomu v optimálnych pří-
padech sa tieto pracovně aplikácie úzko prelínajú a strie-
dajú, čím každá z nich len získává.
11 Problém spredmetnenia a moderné umenie, Estetika
1965, č. 2.
12 Okrajové a nepriamo, ale logicky spadá do sféry
výtvarných umění aj tvorba foriem, ktoré člověk realizuje
svojím vlastným telom; spravidla to však bývá za spolu-
účasti iných uměleckých druhov, preto z toho vznikajú
umenia syntetické.
13 Vezmime příklad súčasnej ikonológie, ktorá je me-
todou analýzy „tretej“ významovej vrstvy uměleckých
diel. Pri všetkej úctě k úsiliu ikonológov sa mi zdá, že
ich práce neraz příliš inklinuji! k špekulatívnosti v inter-
pretovaní „skrytých“ významov (jednostranným apliko-
váním kozmologicko-astrologických hladísk). leh odha-
1’ovanie by stálo na pevnejšej pode, keby bol programo-
vejšie rozpracovaný vzťah vied o umění k védám o člo-
věku, čiže keby védy o umění cielavedomejšie a pouče-
nejšie používali najma širokú škálu poznatků v antropo-
logických vied ako kluč ku komplexnej analýze póvodu,
významov a funkcií uměleckých diel. Z tohto aspektu
nadobúda nový přízvuk aj problém vztahu člověk —
vesmír.
11 Súhlasím tu so Sedlmayrom, ktorý konštatuje:
„Pravá exaktnosť je len tá, ktorá zodpovedá každému
osobitnému predmetu bádania podlá jeho podstaty.“
Kunst und Wahrheit, Hamburg 1958, 187.
15 Porov. diskusiu o metodologických otázkách společen-
ských vied. Otázky marxistickej filozofie, XX (1965), č. 4.

117