R. Dérieux, Čierna flaša.

ako princípom, jeho farba a jeho tvary si podržujú
schopnost citovo-reflexívnej výpovede.
Umělci sa navzájom nielen ustavičné diferencujú
a rozostupujú, ale sa aj súčasne zbližujú a konfor-
mujú. V zhode s tým určitú podskupinu medzi
tachistami — isteže viac mimovolne ako vědomě —
naznačuj ú maliari taktiež radikálněj abstrakcie,
ktorí utvárajú celé fantastické priestory z akýchsi
mozaikovo priraďovaných plóšok spravidla bez
silných farebných a tvarových kontrastov. Z ta-
kýchto ušlachtilo malovaných a rozličné adjusto-
vaných ploch utvořil svoj vystavený obraz napr.
Roger Chastel (*1897). I Přeludy (1963) Borisa
Rakina sú akoby utkané z míkvo-lesklých zlatisto-
zelenastých, sivastých a čierno-matných plóškovi-
tých substancií. Takéto obrazy nám vnukajú pocit,
že žijeme azda v novom, netušenom priestore.

Vysoká výtvarná kultúra stavia na jedno z čel-
ných miest v tradicii francúzskeho abstrakcionizmu
bývalého dadaistu a účastníka prvých výstavných
podujatí známých pod názvom Salon des Réalités
Nouvelles, Camilla Bryena (*1907). Je to, mimo-
chodom, teoretizujúci maliar8 a bývalý spoločník
Arpov (1887—1966) a Mathieuov (*1921). V novej
historickej situácii Bryen vystupuje s novou tvor-
bou, ktorá dočasné splývá s rozličnými ohniskami,
od ktorých sa znovu a znovu emancipuje. Jeho
Crinane (1953) je tachisticky vitálnou abstrakciou,
realizovanou z majstrovsky odtienených harmonií
v prevládajúcej modrej so šedou a sčasti aj fialověj
so zelenou a prechádzajúcou v iracionálně čierne
polokaligrafické znaky, rozvedené do nepravidelnej
siete čiar, šmúh a uzlin — to všetko sugeruje
vnímatelovi reflexy bytia, pátrajúceho po svojej

135