Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

vo-funkčných a významových okolností. Osobitý, v sú-
vekom uhorskom umění ojedinělý „bolestný“ variant
bratislavské] sv. Trojice eviduje nie celkom výstižné
— neberúc do úvahy jeho mysticko-eschatologický
podtext, súvisiaci aj s druhým patrónom bratislavského
dómu v najsv. Salvátorom — v rámci tematického
okruhu pašiových cyklov, čím zastiera jeho skutočný
zmysel.21
Další dvaja spomenutí autoři sa bratislavskému
portálu i dómu venujú v kapitole Stredoeurópsky štýl okolo
1350/60—1390 a začleňujú ich tak do obdobia, znamena-
júceho podl’a ich mienky zhodnej s názormi starších
generácií maďarských historikov umenia jeden z vrcho-
lov tvořivého vypátia uhorského středověkého umenia.
Málo k němu dójsť po určitej stagnácii v 1. polovici 14.
storočia vďaka tvořivému vypátiu dvorského umenia
v druhej polovici vlády Eudovíta Velkého z Anjou, keď
sa málo rovnocenné zaradiť do stredoeurópskeho umě-
leckého kontextu a prispieť do něho osobitým tvořivým
podielom, analogickým přínosu okolitých krajin na čele
s Čechami Karla IV.
Géza Entz, autor pasáže o architektúre v období
1350—1390, zaraduje v rámci svojho latentného etatic-
ko-centralistického hladiska stať o stavebnom umění
Bratislavy podobné ako Henszlmann až za Sopron,
zároveň však podčiarkuje analogickosť rozkvetu oboch
miest v 14. storočí.22 Budovanie halového gotického
chrámu v Bratislavě, spolu s jeho menším severným
portálom, predstavujúcim najstaršiu datovatefnú tva-
roslovná súčasť kostola, situuje v súlade so svojou
predchádzajúcou monografiou gotickej architektúry
Uhorska a so staršou maďarskou literatúrou až do 2.
polovice 14. storočia, tak ako to zodpovedalo proklamo-
vanej logike ustálenej představy celouhorského umělec-
kého vývoja na čele so stavebnými pamiatkami Budí-
na.23 Reliéf bratislavského portálu charakterizuje Entz
v Gerevichových stopách ako priamu citáciu tzv.
švábsko-rottweilského (juhonemeckého) štýlu a zároveň
ako doklad juhonemeckých súvislostí vtedajšej
stavby.24
Naproti tomu Ernó Marosi v podkapitole o štýlových
tendenciách kamenárskeho umenia upřesňuje formál-
no-štýlový charakter bratislavského reliéfu tým, že ho
uvádza do súvislosti so staršou vrstvou rottweilských
soch. Zároveň sa však usiluje uvolniť ho z tesnej,
priamej väzby s nimi; zdůrazňuje izolovanost’ formálno-
slohového chápania reliéfu „napriek jeho vysokým
kvalitám“ a kompozičnú paralelu bratislavskej sv.


Reliéf s Trónom milosti zo špitála vo Würzburgu (Mainfränkisches Museum
Würzburg). Okolo 1350. Repro T. Leixnerová

Trojice zobrazenej na tympanone nachádza v jednom
franskom reliéfe, pochádzajúcom zo špitálneho kostola
vo Wiirzburgu.25 Marosi tak dospieva k značné decen-
tralizovanému stanovisku, čiastočne odlišnému od
svojich spoluautorův a najmá od starších historikov
umenia predchádzajúcej generácie na čele s László
Gerevichom. V súvislosti so svojím úsilím o maximálně
objektivny, nepredpojatý pohlaď, ku ktorému Marosi
postupné dospieval už vo svojich početných starších
prácach,26 sa tak reliéf bratislavského portálu sice
uvolnil z vnútrouhorských väzieb, predsa však ostal
v putách tradičného časového určenia spolu so svojím
širším, halovo koncipovaným architektonickým kon-

18