DOI Artikel:
Z̆áry, Juraj: Menší severný portál bratislavského dómu a jeho sochárska výzdoba
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51720#0030
Napriek zdánlivému naturalizujúcemu rázu předur-
čuje však listový dekor i jeho dynamiku velká miera
plošnej štylizácie a abstrakcie. Neznázorňuje žiadnu
reálnu javovú formu presne definovatelného botanické-
ho druhu. Idea rastliny tu bola zhmotněná osobitými
symetrizovanými a ornamentalizovanými útvarmi, len
sčasti snáď inspirovanými odrodami bodliaku či skór
paliny-černobyla.44 Komponované sú v súlade s trojič-
ným zmyslom celku na základe numerického principu
trojdomých zoskupení doširoka efektne rozložených
rozvilín, prispósobených plynulému vyplneniu štítové-
ho póla. Rozvilinové listy sú zachytené v rámci
súvekého odťažitého vztahu k prírode v kolísavom
tuhnúcom pohybe narastania a vysýchania a k pokla-
sickej abstrakcii 1. polovice 14. storočia patria — popři
svojej tendencii k plošnosti a ornamentalizácii aj svojou
vyhraněnou zaostřenou kresbosťou, zmrazujúcou orga-
nická substanciu.43
Funkcia rastlinnej zložky sa přitom ani zdaleka
nevyčerpávala v dekoratívnom dotvoření, v zjednocu-
júcej organizácii či v kompozičnom sklbení a zhutnění
reliéfneho výjavu do homogénneho, harmonicky uza-
vretého optického celku, alebo v emotívno-psychickom
zjemnění výrazu. Súvislý raster plošného, ladné sa
vlniaceho vegetabilného ornamentu, vnikajúceho do-
stredivo zo stráň v druhom pláne takmer agresivně do
prázdných ploch tympanónového pol’a a vytvárajúceho
ilúziu určitej priestorovej hlbky, zdaleka neznamenal
len dekoratívny doplnok dokonalého uměleckého diela,
oživujúci jeho ducha a zmalebňujúci jeho formu. Slúžil
zároveň jeho obsahovému dopovedaniu: Symbolizujúc
protiklad smrti a nového života, pozemskej pomíjajúc-
nosti a nebeskej věčnosti je totiž utváraný na antitetic-
kom principe. V právej polovici s pelikánom ako
predobrazom Kristovej obetnej smrti majú úponky
podobu odumierajúcich, pozvolné vysýchajúcich lis-
tov, zaostrujúcich sa do špičatých pichliačovitých
hrotov utrpenia, v dóležitejšej 1’avej polovici, kde
Ukřižovaný skláňa svoju hlavu a kde sa prebúdza do
života levie mláďa, sú zachytené ako mladé, nalievajúce
sa výhonky s rozvíjajúcimi sa lištami tesne po roz-
puku.46
Zo siedmich zrkadlovo polaritne rozmiestnených
listových úponiek, ktorých počet myšlienkovo naráža
v rámci kresťanskej numerickej symboliky na cielbvý
siedmy stupeň smerovania 1’udskej pospolitosti,47 sa
druhovo i významom celkom vyčleňuje osmy, samo-
statný krátký stvol, vol’ne sa vznášajúci napravo
s hniezdom malých pelikánov. Má drobnú, široko
rozkošatenú korunku rozvijajúcich sa listov, odlišných
od ostatných rozvilín. Pravděpodobně mal znázorňovať
Stylizovaný úponok mladej vínnej révy, čím by myšlien-
kovo nadvázoval na eucharistickú významovú vrstvu
pelikána. Zároveň doplňa počet rastlinnej ornamentiky
na číslo osem, ktoré nadobudlo základnú numericko-
symbolickú hodnotu nového začiatku či nového stvo-
renia v súvislosti so zmrtvýchvstáním Krista na osmy
deň velkonočného týždňa a s jeho starozákonnými
predobrazmi.48
Vzdialené předpoklady architektonickej formy bra-
tislavského portálu vo francúzskej katedrálnej gotike sú
v čiastočnom súlade s formálno-štýlovým a ikonografic-
kým charakterem štítového reliéfu, na ktorom je takisto
ešte skryte přítomná klasická tradícia francúzskej
stavebnej plastiky, modifikovanej poklasickým obdo-
bím. Přetvořilo ju predovšetkým, prirodzene, spro-
stredkujúce nemecké prostredie v intenciách zvnútor-
ňujúcej mystiky, oslabujúcej zmyslovosť a telesnosť
v prospěch apriórnej představy a prehlbujúcej citový
život. Extatický transcendentalizmus je sice už na
bratislavskom reliéfe stlmený, duch mystiky tu však
zdaleka ešte celkom nevyhasol. Ani majestátné, vzpria-
mené držanie Božej figúry neznamená ešte pevné,
pozemskou váhou podmienené sedenie. Boh Otec
pósobí skór dojmom, že sa vznáša, či v súlade s drapo-
vaním svojich šiat nezadržatelne stúpa priamočiaro
smerom nahor.49 Katedrálna tradícia sa takisto ešte
ozývá vo figúrke pravého vzývajúceho anjela, pripomí-
najúceho holdujúceho dvorana z dvorského ceremoniá-
lu. Jeho hlava — lemovaná strapcami bobulových
kučier a oživená náznakom blaženého úsměvu — má
genetické kořene, přefiltrované mnohoročnou časovou
bariérou a prínosom sprostredkujúcich prostředí, až
v usmievajúcom sa anjelovi zo západného priečelia
remešskej katedrály.30 Archaický je takisto motiv re-
menca, ktorý spája horné cípy plášťov na hrudi anjelov,
připevněného na oboch koncoch k plášťom florálnymi
sponami. Bedrové rúško Ukřižovaného v tvare dlhej
suknice, čo siaha až pod kolená, má zasa svojich
vzdialených genetických predchodcov až v románskom
a byzantskom umění predchádzajúcich storočí.
Tieto všeobecné filiácie odzrkadlujúce doznievanie
redukciou transformovaných katedrálnych impulzov
na našom území, je len ťažko upřesnit’ v „difúznej
situácii“ (Gerhard Schmidt) umenia severnej Európy
1. polovice 14. storočia. Dali by sa snáď ako-tak
24
čuje však listový dekor i jeho dynamiku velká miera
plošnej štylizácie a abstrakcie. Neznázorňuje žiadnu
reálnu javovú formu presne definovatelného botanické-
ho druhu. Idea rastliny tu bola zhmotněná osobitými
symetrizovanými a ornamentalizovanými útvarmi, len
sčasti snáď inspirovanými odrodami bodliaku či skór
paliny-černobyla.44 Komponované sú v súlade s trojič-
ným zmyslom celku na základe numerického principu
trojdomých zoskupení doširoka efektne rozložených
rozvilín, prispósobených plynulému vyplneniu štítové-
ho póla. Rozvilinové listy sú zachytené v rámci
súvekého odťažitého vztahu k prírode v kolísavom
tuhnúcom pohybe narastania a vysýchania a k pokla-
sickej abstrakcii 1. polovice 14. storočia patria — popři
svojej tendencii k plošnosti a ornamentalizácii aj svojou
vyhraněnou zaostřenou kresbosťou, zmrazujúcou orga-
nická substanciu.43
Funkcia rastlinnej zložky sa přitom ani zdaleka
nevyčerpávala v dekoratívnom dotvoření, v zjednocu-
júcej organizácii či v kompozičnom sklbení a zhutnění
reliéfneho výjavu do homogénneho, harmonicky uza-
vretého optického celku, alebo v emotívno-psychickom
zjemnění výrazu. Súvislý raster plošného, ladné sa
vlniaceho vegetabilného ornamentu, vnikajúceho do-
stredivo zo stráň v druhom pláne takmer agresivně do
prázdných ploch tympanónového pol’a a vytvárajúceho
ilúziu určitej priestorovej hlbky, zdaleka neznamenal
len dekoratívny doplnok dokonalého uměleckého diela,
oživujúci jeho ducha a zmalebňujúci jeho formu. Slúžil
zároveň jeho obsahovému dopovedaniu: Symbolizujúc
protiklad smrti a nového života, pozemskej pomíjajúc-
nosti a nebeskej věčnosti je totiž utváraný na antitetic-
kom principe. V právej polovici s pelikánom ako
predobrazom Kristovej obetnej smrti majú úponky
podobu odumierajúcich, pozvolné vysýchajúcich lis-
tov, zaostrujúcich sa do špičatých pichliačovitých
hrotov utrpenia, v dóležitejšej 1’avej polovici, kde
Ukřižovaný skláňa svoju hlavu a kde sa prebúdza do
života levie mláďa, sú zachytené ako mladé, nalievajúce
sa výhonky s rozvíjajúcimi sa lištami tesne po roz-
puku.46
Zo siedmich zrkadlovo polaritne rozmiestnených
listových úponiek, ktorých počet myšlienkovo naráža
v rámci kresťanskej numerickej symboliky na cielbvý
siedmy stupeň smerovania 1’udskej pospolitosti,47 sa
druhovo i významom celkom vyčleňuje osmy, samo-
statný krátký stvol, vol’ne sa vznášajúci napravo
s hniezdom malých pelikánov. Má drobnú, široko
rozkošatenú korunku rozvijajúcich sa listov, odlišných
od ostatných rozvilín. Pravděpodobně mal znázorňovať
Stylizovaný úponok mladej vínnej révy, čím by myšlien-
kovo nadvázoval na eucharistickú významovú vrstvu
pelikána. Zároveň doplňa počet rastlinnej ornamentiky
na číslo osem, ktoré nadobudlo základnú numericko-
symbolickú hodnotu nového začiatku či nového stvo-
renia v súvislosti so zmrtvýchvstáním Krista na osmy
deň velkonočného týždňa a s jeho starozákonnými
predobrazmi.48
Vzdialené předpoklady architektonickej formy bra-
tislavského portálu vo francúzskej katedrálnej gotike sú
v čiastočnom súlade s formálno-štýlovým a ikonografic-
kým charakterem štítového reliéfu, na ktorom je takisto
ešte skryte přítomná klasická tradícia francúzskej
stavebnej plastiky, modifikovanej poklasickým obdo-
bím. Přetvořilo ju predovšetkým, prirodzene, spro-
stredkujúce nemecké prostredie v intenciách zvnútor-
ňujúcej mystiky, oslabujúcej zmyslovosť a telesnosť
v prospěch apriórnej představy a prehlbujúcej citový
život. Extatický transcendentalizmus je sice už na
bratislavskom reliéfe stlmený, duch mystiky tu však
zdaleka ešte celkom nevyhasol. Ani majestátné, vzpria-
mené držanie Božej figúry neznamená ešte pevné,
pozemskou váhou podmienené sedenie. Boh Otec
pósobí skór dojmom, že sa vznáša, či v súlade s drapo-
vaním svojich šiat nezadržatelne stúpa priamočiaro
smerom nahor.49 Katedrálna tradícia sa takisto ešte
ozývá vo figúrke pravého vzývajúceho anjela, pripomí-
najúceho holdujúceho dvorana z dvorského ceremoniá-
lu. Jeho hlava — lemovaná strapcami bobulových
kučier a oživená náznakom blaženého úsměvu — má
genetické kořene, přefiltrované mnohoročnou časovou
bariérou a prínosom sprostredkujúcich prostředí, až
v usmievajúcom sa anjelovi zo západného priečelia
remešskej katedrály.30 Archaický je takisto motiv re-
menca, ktorý spája horné cípy plášťov na hrudi anjelov,
připevněného na oboch koncoch k plášťom florálnymi
sponami. Bedrové rúško Ukřižovaného v tvare dlhej
suknice, čo siaha až pod kolená, má zasa svojich
vzdialených genetických predchodcov až v románskom
a byzantskom umění predchádzajúcich storočí.
Tieto všeobecné filiácie odzrkadlujúce doznievanie
redukciou transformovaných katedrálnych impulzov
na našom území, je len ťažko upřesnit’ v „difúznej
situácii“ (Gerhard Schmidt) umenia severnej Európy
1. polovice 14. storočia. Dali by sa snáď ako-tak
24