Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

biblia obsahuje okrem obvyklých dějových ilustrácií
nezvyklá okrajová výzdobu, kde král’ a královná
vystupujá v přestrojení divého muža a kápeliarky-la-
zebnice. Táto kurtoázna alegória milostného zvázku
medzi Václavom a Zofiou nie je len dokladom aristo-
kratického libertínstva Václavovho dvora, ale aj odra-
zom utopických snov o návrate 1’udstva k prirodzenému
spósobu života, ktoré sprevádzali naivný reformný
protohumanizmus.12 Bratislavská lampa je dnes prav-
děpodobně jedinou zlatnickou prácou, zachovanou
z Václavovho a Žofiinho súkromného okruhu. Už len tá
skutočnosť, že poznáme jej majitelku, je preto dóležitá.
Dalším problémem však je, kde a akým spósobom Zofia
k svojej lampe přišla.
Podlá mrožoviny a jantáru lampa sávisí s oblasťou
pri Baltickom a Severnom moři. Porovnávacieho mate-
riálu je však málo. V dostupnej literatüre nie je známa
žiadna podobná montáž z mrožích klov. O stredovekej
drobnej plastike z jantáru máme predovšetkým písom-
né doklady. Správy o jantárových plastikách, zváčša už
zlatnicky upravených do podoby oltárikov, tabernáklov
a príveskov na růžence, nachádzame najmá v niekto-
rých panovnických inventároch. V pozostalosti fran-
cüzskeho krála Karola V. (+1380) bolo páť jantárových
montáží a sošiek. Jantárové sošky sa nachádzali i v po-
zostalosti vojvodu Jána z Berry z roku 1416, v inventáři
Louvru z roku 1418 a pod.13 Královná Zofia Bavorská
mala prinajmenšom štyri jantárové klenoty. Okrem
lampy z mrožích klov so sv. Katarínou — o ktorej,
mimochodom, písatelia inventářů vóbec neuviedli, že je
z jantáru — to bol jantárový tabulový oltárik, ďalej
akási montáž s jantárovou soškou sv. Jána, ako aj tri
ďalšie vzájomne spojené jantárové sošky, spomínané
neskór spolu s lampou z mrožích klov v majetku
bratislavského Bratstva božieho těla.14 Ako sa zdá,
jantárová drobná plastika bola v prvom řade dvorskou
záležitosťou. V inventároch cirkevných inštitácií sa
jantárové sošky vyskytujá len sporadicky. Například vo
veïkom množstve klenotov evidovaných v středověkých
inventároch pražskej katedrály sv. Víta niet po drobnej
jantárovej plastike ani stopy.
Tvorba jantárovej drobnej plastiky závisela od dovo-
zu suroviny z Územia německého rádu v Prusku. Tento
rád ovládol roku 1310 najváčšie nálezisko jantáru
v Gdaňsku. Tažbu jantáru zvýšil a zaviedol monopol na
jeho vlastníctvo a vývoz.15 Okolo roku 1400 dodával
baltskou cestou cez Lübeck a Bruggy vel’ké množstvo
jantáru na Západ. Pobrežný obchod s jantárom bol

dokonale organizovaný.16 Menšie množstvo tejto suro-
viny směrovalo i na juh. Jantárové hrudky sa však
zváčša pre svoje malé rozměry nehodili na vyrezávanie
sošiek a používali sa na obyčajné růžence. Plastiky zo
vzácných váčších kusov jantáru řezali a montovali
hlavně zlatníci. Išlo akiste o špecialistov, ktorých firmy,
vybavené asi zvláštnymi privilégiami, mali medziná-
rodná posobnost’. Doklady o ich činnosti sá však
ojedinělé. Jediný bezpečne doložený umelec tohto
druhu je akýsi Ján, ktorý v rokoch 1399—1402 pracoval
v Prusku priamo pre nemecký rád a jeho vel’majstra
Konráda von Jungingen. Činnosť zlatníka a rezbára
jantáru Jána sa v Prusku začleňovala do širšieho rámca
rytierskeho dvorského umenia německého rádu, ktoré
málo kozmopolitná orientáciu a vo všetkých odvetviach
dosahovalo vynikajácu ároveň.
Centrum německého rádu bol Malbork (Marien-
burg) na juhovýchod od Gdanska, nákladné dobudova-
ný koncom 14. storočia z iniciativy Konrada von
Jungingen. Účty z tohoto řádového centra svedčia
o tom, že majster Ján, sídliaci asi v Gdaňsku, dodával
jantárové klenoty do Králbvca (Königsberg, Kalinin-
grad) a na Malbork, pre ktorý pracoval v rokoch
1399—1400. Na Malborku vtom čase vyvrcholili oslavy
jubilejného roku a páté do Pruska, ktoré rád organizo-
val na počesť nového tisícročia. Hlavnou Jánovou
prácou pre Malbork bol jantárový oltář do sákromnej
kaplnky vel’majstra Konrada. Z áčtov vyplývá, že Ján
prevádzal tak rezbárske, ako aj zlatnické práce. V jeho
dielni sa zhotovovali jantárové oltáriky, sošky v balda-
chýnech a přepychové figurálně růžence. Baldachýny
a kovové sáčasti týchto klenotov boli z pozláteného
striebra.17 Ján upravoval aj staršie klenoty najrozličnej-
šieho druhu. Je pozoruhodné, že svoje zlatnické práce
zdobil vypichovaním, t. j. technikou pařížského póvodu
aká nachádzame aj na Zofiinej lampe.18 Niektoré
jantárové klenoty pochádzajáce z rák majstra Jána sa
akiste uplatnili ako diplomatické dary. Jánová prestiž,
dokumentovaná obratom takmer pol tisíca hrivien
a zmienkou o ťažkostiach, ktoré s ním rád mal, bola
skutočne mimoriadna. Nie je však jasné, ako dlho
pracoval pre rád. Od roku 1402 sa Jánova osobnosť
v prameňoch mizne v spleti iných rezbárov a zlatníkov
s rovnakým menom.
Naskýtá sa tu aktuálna otázka, či pruský majster Ján
nie je totožný s flámskym rezbárom Jánom de la Matte,
s ktorého menom sá v umeleckohistorickej literatáre
spojené rozličné dohady. O Jánovi de la Matte je

48