Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

K problematike záverečnej výtvarnej
prezentácie restaurovaného diela
MILAN TOGNER
Přednáška na konferencii „Pamiatky a interpretácie“ usporiadanej v novembri roku 1989 v Bratislavě Ustavom dějin umenia SA V

Základná téma nášho stretnutia — Pamiatky a in-
terpretácie je v svojej podstatě celkom zhodná s témou
mójho příspěvku, ktorý som nazval K. problematike
záverečnej výtvarnej prezentácie restaurovaného diela.
Ak nahradím pojem restaurované dielo pojmom pa-
miatka, potom závěrečná výtvarná prezentácia tejto
pamiatky sa nutné javí ako jedna z foriem interpretácie.
Zostáva nám pojem reštaurovania, připadne restaurá-
torského procesu, ktorý sa pokúsim definovat’ nasledu-
júcim spósobom aj pri vědomí, že každá definícia
prináša iba časť informácie a nie je schopná postihnúť
odbor v celej šírke jeho problematiky. Reštaurovanie je
specifická výtvarná činnost’, realizovaná za prispenia
a s využitím exaktných přírodovědných metod, pod-
mienená neustálým a nutným korektívom umenoved-
ných disciplín. Cielom reštaurovania je vykonanie
špeciálnych práč na pamiatke za účelom trvalého
zachovania jej autentickej hmoty a za účelom trvalého
zachovania a rehabilitácie jej najhodnotnejšej autentic-
kej formy. Pre názornost’ sa pokúsim ozřejmit’ proces
reštaurovania v teoretickej skratke. Prvotný, autentický
stav pamiatky, daný tvorcom — umelcom, je ovplyvne-
ný existenciou pamiatky v čase. Počas tejto existencie
dochádza na pamiatke k změnám, ktoré sú podmienené
negativnými vplyvmi (tu móžeme menovať prirodzenú
degradáciu materiálov, pósobenie vlhkosti, mechanické
poškodenia, vandalizmus a pod.) i pozitívnymi
vplyvmi. Medzi pozitivně vplyvy okrem případných
dávnějších konzervátorských zásahov třeba rátat’ pre-
dovšetkým vplyvy, ktoré zvyšuj ú pamiatkovú hodnotu
diela — to je patina a všeobecne to, čo Riegel nazýva
cenou staroby. Do procesu reštaurovania sa teda
pamiatka dostává už nie v autentickej podobě, ale
v podobě poznamenanej jednak negativnými, jednak

pozitívnymi vplyvmi. Úlohou restaurátora je elimino-
vat negativné a nahradit ich pozitívnymi. Toto nahra-
dzovanie třeba však striktně stanovit’ a obmedziť.
Nesmie dójsť k momentu prevýšenia pozitívnych vply-
vov nad negativnými, nakol’ko v tomto momente sa
z pozitívnych stávajú negativné. Eliminácia negativ-
ných vplyvov je pri reštaurovaní podmienená aj istým
druhom adície — teda doplňováním póvodnej hmoty
novými látkami, ktoré zaistújú hmotnú podstatu pa-
miatky — petrifikácia, rentoaláž, tmelenie a pod.
Výsledkom celého procesu je reštaurovaná pamiatka
v novej kvalitě s maximálně možným zachováním
autentickej hmoty a formy. Nakol’ko nie je možné
formou reštaurátorského procesu, a napokon ani žiad-
neho iného, navrátit’ pamiatke jej prvotný, rýdzo
autentický stav, je výsledkom reštaurátorského procesu
v podstatě interpretácia póvodnej pamiatky, připadne
uměleckého diela. Táto interpretácia je navýše nutné
podmienená dobovým estetickým názorom, dobovým
reštaurátorským názorom a iste aj osobným prístupom
reštaurátora a dalších pracovníkův, ktorí sa na procese
reštaurovania podielajú.
Z tohto krátkého exkurzu, ktorý sa v obecnej rovině
snažil postihnúť proces reštaurovania, vyplývá predo-
všetkým základný poznatok, že reštaurátorský proces je
natol’ko Specifický, že prakticky nemá porovnanie
v žiadnom z odborov 1’udskej činnosti. Podobné z něho
vyplývá, že tak ako je pamiatka alebo umělecké dielo
unikátně a neopakovatelné, tak aj zásah reštaurátora,
naj má v záverečnej fáze výtvarnej prezentácie, bude
vždy jedinečný a neopakovatelný.
Ak akceptujeme formuláciu reštaurátorskej práce
ako špecifickú výtvarnú činnost’, musíme v súvislosti
s cielom tejto činnosti, připustit’ aj možnost’, v niekto-

88