Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

Ákos Moravánszky: Die Architektur der Donaumonarchie.
Budapest (Corvina) 1988.


Často dnes hovoříme o vstupe či o návrate do Európy. Překračuje-
me pomyselné bariéry, konfrontujeme svoj život a svoje poznatky
s tým, čo nachádzame za nimi. S překvapením i určitým zadostiučině-
ním znovu objavujeme a znovu si uvědomujeme súvislosti, ktoré
kedysi boli samozrejmosťou, zažitou historickou skúsenosťou. Prí-
spevkom k bližšiemu poznaniu širšieho, nadregionálneho kultúrneho
rámca je aj publikácia maďarského historika umenia Ákosa Mora-
vánszkeho o architektúre Rakúsko-Uhorska, ktorá vyšla roku 1988
v Budapešti — ako je to příznačné pre našich přičinlivých susedov
— súčasne v maďarčine i v nemeckej jazykovej mutácii.
V architektonických prejavoch spoločenstva, ktoré sa skládalo
z rozličných národov a národností a ktoré žilo na rozlahlom priestore,
zahrnujúcom róznorodé geografické prostredia, autor híadá a vyzdvi-
huje prvky příbuznosti a vzájomnej súvislosti. Narúša tak doteraz
bežne zaužívané postupy, sledujúce vývin v jednotlivých centrách či
regiónoch izolované. S tým zároveň úzko súvisí aj úsilie o podstatné
tematické rozšírenie pozornosti, doposial’ sústreďovanej prevažne na
fenomén Viedne okolo roku 1900: Časový rámec autorovho užšieho
záujmu vymedzujú roky 1867—1918, teda obdobie od rakúsko-uhor-
ského vyrovnania po zánik monarchie. A hoci nemá v úmysle popierať
nepopieratelné (teda primát Viedne v kultúrnom živote tej doby),
predsa sa snaží naznačit’ určité ,,vyrovnáme“ zo strany Budapešti
i dalších velkých miest monarchie.
Situáciu architektúry okolo roku 1900 charakterizovala rozmani-
tost’, daná množstvom popři sebe existujúcich štýlov, ktoré vychádzali

jednak z pozícií tradicionálnych (rozličné podoby historizmu), jednak
z pozícií modernistických (secesia, jej varianty, resp. kombinácie
s historizmom, připadne regionalizmom, trendy racionalistickej
moderny a pod.). Kořene štýlového pluralizmu autor právom vidí
v spoločenskom zázemí architektúry. Pre svoju prácu preto volí taký
postup, ktorý mu umožňuje nestratiť zo zretefa spoločenské súvislosti
architektúry. Ich sa priamo dotýkajú dve úvodné kapitoly: Prvá
(Spoločnosťa kultura monarchie) podává prehlad o otázkách politického
i ekonomického života i o psychosociálnych fenoménech a ich
dôsledkoch v kultúrnom a umeleckom živote spoločnosti, druhá
(Architekt a jeho prostredie) přibližuje spoločenské postavenie a súvislosti
práce architekta po stránke profesnej, kultúrno-spoločenskej i ekono-
mickej. Kultúrnohistorický aspekt, ktorý je nosnou kostrou celého
diela, často přitom pomáhá pochopit’ súvislosti javov zdanlivo
rozporuplných.
Pri členení sa autor neuspokojuje s chronologickým usporiadaním
diel vyznačujúcich obrysy súvekého architektonického vývinu. Na-
opak, v záujme koncentrácie na určitý problém, architektonický směr
a pod. neváhá riskovat’ určité časové skoky a návraty. Tento postup
dává autorovi dostatočný priestor pre analýzu a výklad jednotlivých
fenoménov, umožňuje mu charakterizovat’ aktuálně problémy vtedaj-
šej róznorodej architektúry.
Ústredným súvekým problémom je proces industrializácie a jeho
mnohoraké dósledky pre život spoločnosti. Týchto otázok sa dotýká
predovšetkým kapitola Zrod moderného veťkomesta, v ktorej autor sleduje
procesy rastu a premeny miest a porovnává situáciu v jednotlivých
zemiach monarchie. Skúma determinanty vzniku a charakter urba-
nistických teorií, ktoré mali takto vzniknuté problémy riešiť (teorie O.
Wagnera, C. Sitteho, anglického hnutia za záhradné mestá), sleduje
spôsob a mieru presadzovania týchto teorií do praktického života.
Kapitola s výstižným názvom Maškarný bál štýlov podává prehlad
o širokej palete historizujúcich štýlov, přibližuje ideové pozadie ich
zrodu, resp. spoločenskú motiváciu ich prijatia či odmietania
v určitom regióne, pre určitý stavebný druh či konkrétné stavebné
podujatie. Vzhladom na věcné súvislosti je bohatý architektonický
materiál utriedený podlá stavebných druhov (stavby sakrálně,
vládne a správné, múzejné a výstavné, pre divadlo a hudbu,
peňažníctvo, nájomné paláce a domy).
Dalšia kapitola ( Úloha inzinierov) zahrnuje stavebné druhy, ktoré po
profesnom rozdvojení architekt-inžinier zváčša spadali do kompeten-
cie druhého z nich (vážnice, nemocnice, nádražia, tržnice, skleníky,
výstavné haly a podobné). Momenty štýlovej volby sa tu posúvajú do
úzadia a na báze overovania technických možností nových staveb-
ných materiálov a zdokonalenia prevádzkových a hygienických
parametrov stavieb vzniká nová formová reč architektúry.
Samostatnú kapitolu venuje autor osobnosti a dielu Otta Wagnera
(Gottfried Semper. Otto Wagner a „Moderná architektura“). Logiku jeho
architektonického myslenia odvíja od podnetov teorie G. Sempera
a jej jednotlivé vývinové stupně dokumentuje konkrétnými Wagnero-
vými dielami. Přibližuje tiež spôsoby a charakter výuky v známej
Wagnerovej škole a hodnotí jej vplyvy a odrazy v dielach jej
absolventov i dalších architektov. Zvlášť připomíná tvorbu Wagne-
rovho žiaka Istvána Medgyaszayho, ktorého stavby stoja i na našom
území (kostoly v obciach Mula a Hurbanovo na južnom Slovensku).
V pojednaní o secesii (Jugendstil a jeho varianty) Moravánszky
konštatuje, že raná secesia Viedne, Prahy, Záhřebu či Budapešti
neznamenala rázný odvrat od historizmu (ako sa to často tvrdí).
Podrobnejšie rozoberá pósobenie Josefa Mariu Olbricha a jeho podiel

92