ju paralelu aj v nerovnomernom vývine ich estetic-
kého myslenia (celej duchovnej sféry). Vo formujú-
cich sa mladých národných kulturách vznikal na
určité přechodné obdobie zvláštny typ estetiky, vy-
značujúcej sa váčšou či menšou retardáciou a za-
ostáváním za stavom súdobej európskej estetiky,
reprezentovanej najmä jej francúzskou, anglickou
a německou podobou. Táto estetika vychádzala
predovšetkým z praktických potrieb a stavu domá-
ceho umenia a kultúry, hl’adala si zodpovedajúce
vzory a akceptovala hlavně také estetické teorie,
ktoré vyhovovali a boli primerané jej potřebám
i možnostiam. Preto v nej váčšinou platili iné krité-
riá, než je originalita, novost’, póvodnosť a híbka
teoretického prepracovania názorov. Nepochope-
nie týchto skutočností sa premietalo do jej skresle-
ného hodnotenia. Uplatňovanie výběrového hl’a-
diska vytrhávalo jednotlivých autorov z domáceho ,
kontextu a přístup „zvonku“ samej estetiky bránil
pochopeniu a doceneniu cudzích ideových vzorov
a vplyvov, ktoré logicky nemohol obsiahnuť. Na
základe takýchto prístupov sa v rámci literárnej
historie střetáváme s přeceňováním niektorých
autorov a ich diel — ako boli napr. Kuzmány alebo
Štůr a naopak s podceňováním, resp. nedoceňo-
váním iných — napr. Greguša. Tiež filozofia, naj-
mä v starších prácach hlboko podceňovala niekto-
rých autorov — napr. Matej Holko ml. vyzněl
u T. Münza celkom negativné, vlastně ako ten, čo
brzdil pokrok a vývin našej estetiky.7 V starších
prácach, najmä pri hodnotení menej známých a ne-
probádaných autorov sa často střetáváme s takými
charakteristikami, že ich estetika je nepóvodná,
eklektická, epigónska; sú to však len povrchné for-
mulky-šablónky, ktoré nič nevyriešia, neprinášajú
žiadne pozitivně poznanie. Sme přitom hádám aj
zbytočne skromní, zbytočne podliehame pocitom
menejcennosti tejto našej estetiky, ktorú vlastně ani
dokladné nepoznáme. W. Tatarkiewicz vo svojich
„Dějinách estetiky“, ktoré teraz vychádzajú v Slo-
venskem překlade8 presvedčivo ukázal, že nie vo
všetkých obdobiach má estetika podobu filozofic-
kých teorií a systémov, že rovnako dóležitá je aj
estetika ako teória umenia, či estetika, priamo ob-
siahnutá v súdobom umění a v principech umelec-
kej tvorby. Jednota týchto dvoch poloh estetického
myslenia vlastně vytvára kontinuitu dějin estetiky.
Myslím si, že je tu jediná cesta: neobmedzovať

rozsah tejto estetiky žiadnymi apriornymi kritéria-
mi (jázyk, originalita, explicitnosť), ale predovšet-
kým snažit’ sa poznat’ ju, porozumieť a pochopit’ ju
nielen z nej samej, ale híadať aj jej ideové zdroje
a vzory, konfrontovat’ ju s cudzími (cudzojazyčný-
mi) súdobými prácami, ktoré ju mohli ovplyvniť
a skutočne aj ovplyvňovali. Je to ťažké, lebo v tej
době sa nezvyklo citovat’ názory a autorov, ktorí sa
pokládali za všeobecne známých. Preto kto chce
v jej skúmaní uspieť, mal by vlastně vela vedieť
a poznat’ aj z dějin európskej, najmä však nemeckej
estetiky. Iba tak sa nám ukážu súvislosti, nevy-
hnutné pre pochopenie smerov a ciest, po ktorých
sa vývin nášho estetického myslenia v minulosti
uberal.
20-te a 30-te roky 19. storočia vo vývine
nášho estetického myslenia
Z hladiska množstva publikovaných práč mó-
meme u nás v priebehu 20-tych a 30-tych rokov
19. storočia konštatovať poměrně intenzívny roz-
voj estetického myslenia. V tomto období vychádza
niekoïko základných práč autorov, ako je B. Tab-
lic, M. Holko ml., M. Greguš a K. Kuzmány.9
Vznikli tu však aj práce F. Palackého „Přehled
dějin krásovědy a její literatury“ a „Krásověda, čili
o kráse a umění knihy paterý“, obe napísané v ro-
koch 1819—1823 na Slovensku, v Bratislavě
a v Čúze (dnešnom Dubníku), kde pósobil ako
vychováváte!’.
Napriek tejto časovej blízkosti sú to práce maxi-
málně róznorodé: Kým Tablicovo „Umění básníř-
ské“ je oneskorenou odozvou klasicistickej poetiky
(je to překlad „L’Art Poétique“ Nicolasa Boi-
leaua), Holkove polemické úvahy, vyznievajúce do
moralizujúcich záverov, sa týkajú nielen krásných
umění, ich hierarchie, štýlov, predpokladov rozvo-
ja, ale aj vtedy velmi aktuálnej sociálnej problema-
tiky. Svojou dobou a podmienkami sú však deter-
minované do tej miery, že ich teoreticko-estetická
hodnota zostáva v tieni skutečnosti, že sú aj poku-
som o zdóvodnenie vzniku společenských tried, ich
hierarchie, ba sú aj určitou obhajobou sociálnej
nerovnosti Tudí. Na druhej straně Kuzmányho roz-
prava „O kráse“ má výrazné filozofické ambície
a nesie zřetelné stopy kantovsko-friesovskej ideoló-

112