Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

K problematike středověkých iluminovaných
rukopisov na Slovensku
DANIEL REXA

V posledných desaťročiach zaznamenalo háda-
nic o středověkých rukopisoch vo svete nebývalý,
najmä kvalitatívny rozvoj. Kodikológia ako špe-
ciálna veda o starých rukopisoch literárneho cha-
rakteru1 sa vlastně konštituovala v rámci pomoc-
ných vied historických len v 40. rokoch 20. storo-
čia, keď vyšla fundamentálna práca A. Daina Les
Manuscripts.2 Ruka v ruke s tým sa na poli ruko-
pisného výskumu začali novo formulovat’, aiebo
precizovat’ aj vedecké úlohy dalších disciplín, ktoré
skúmajú Specifické časti rukopisov, ako súčasť
svojho vlastného predmetu bádania.
Formulovanie úloh i cielov kodikológie ako po-
mocnej védy historickej, ktorá študuje rukopisy
neúradnej povahy, t.j. literárneho charakteru
v najširšom slova zmysle, ako hmotné produkty vo
všetkých ich súvislostiach3 sa tak bytostné dotklo
filologie, paleografie, textológie, hudobnej védy
i dalších vied, ktoré majú podiel na skúmaní a kri-
tickom vydávaní středověkých rukopisov.4 Okrem
nich zasiahlo aj dějiny výtvarného umenia, keď
postulováním nutnosti komplexného přístupu
k rukopisu — v tomto případe ilimunovanému
— a potřeby vzájomnej korelácie výsledkov jednot-
livých vstupujúcich disciplín obrazné i fakticky vrá-
tilo umělo vyčleněné časti iluminovaných rukopi-
sov, rozoberané samostatné, a často i konkrétné
fyzicky oddělené od póvodných celkov (celostrán-
kové iluminácie, iniciály, bordúry a drolérie) do
celku rukopisných knih.5 Je samozřejmé, že rozvoj
kodikológie nebol jediným iniciátorom tohto nové-
ho přístupu ku knižnej malbě, ale že k tomu přispěl
aj vývoj samotných dějin umenia, keď knižná ilumi-
nácia vystúpila z tieňa monumentálneho maliar-
stva, čím sa jej dostalo nového miesta v umenoved-
nom bádaní.6

Základom moderného přístupu ku každému ru-
kopisu (v našom případe budeme mať ďalej na
mysli středověký iluminovaný rukopis, písaný la-
tinským písmom) je premisa, že rukopis je súborom
navzájom formálně i obsahovo previazaných častí,
ktoré sú determinované vonkajšími skutočnosťami
(funkcia rukopisu, proveniencia, objednávatel
a pod.) súčasne sa navzájom podmieňujú, ovplyv-
ňujú a sú v jedinečnosti celku — rukopisnej knihe
od seba neoddělitelné. Přitom však niektoré časti
móžu zmysluplne existovat’ aj samostatné, alebo
v iných kontextech, iné sú však viazané len na tento
druh prameňa. Keď ich odtrhneme od celku, hmoty
a obsahu rukopisu, strácajú svoj póvodný, prvořa-
dý a jedinečný zmysel a význam, tak ako portál
vytrhnutý z kontextu chrámovej stavby je iba zaují-
mavým kameňosochárskym artefaktem, ktorý
nám takmer nič nepovie o architektonickom celku.
Toto prirovanie nie je samoúčelné, lebo „genius
loci“ iluminovaného rukopisu sa podobá spletitej
štruktúre chrámovej architektúry, ktorá dosahuje
svoj jedinečný účinok tak isto róznymi navzájom
spojenými prostriedkami.
Ak hovoříme o častiach rukopisu nezávislých od
knihy, máme na mysli v prvom rade text ako taký
s jeho jazykom, obsahom a funkciou a potom pís-
mo, ako jeho grafické vyjadrenie. Do tejto skupiny
patří aj samotná písacia látka. Na rozdiel od týchto
prvkov je iluminácia vlastná len rukopisnej knihe.
Avšak z hladiska stredovekej knižnej malby, je
potřebné rozšířit’ predmet bádania a teda i pramen-
nú bázu na iluminované inkunábule a iluminovaný
diplomatický materiál — listiny a armálesy, kte-
rých výzdoba s ňou priamo súvisí. V samej kodiko-
lógii je však zásadný rozdiel medzi rukopisnou
a tlačenou knihou. Vymedzuje totiž obsahovo

186