Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

skladu? Spravit’ nezmyselnými vonkajšie oporné
piliere a oblúky, ktoré by už nič nepodopierali?
Určité nie. Vidíme teda, k akej absurditě vedie
absolutizácia zásad v tejto oblasti..“47
V praktickej pamiatkovej starostlivosti viedla
Viollet-le-Duca jeho kultúrno-historická orientácia
k takým komplexným obnovám, akou bola rekon-
štrukcia hradu Pierrefonds (1863—1870). Charak-
teristické sú jeho šlová, zdóvodňujůce potřebu re-
konštrukcie: „V našej krajině máme iba množstvo
zrúcanín a zrúcaniny, akokoïvek by boli malebné,
neposkytujú představu toho, čím boli tieto obydlia
vefkých středověkých feudálov.“48 Pozitivistický
přístup Viollet-le-Duca sa odráža už v jeho prvej
obnově vo vel’kom množstve kopií : Pri reštaurova-
ní kostola la Madelaine vo Vézelay (1840—1857)
deponovali 514 kusov poškodených sochárskych
častí, ktoré nahradili kópiami. Vyhotovovala ich
skupina sochárov pod vedením Michaela Pascala
podlá sádrových odliatkov originálov. Viollet-le-
-Duc ale zašiel vo svojom úsilí o kompletizáciu
pamiatky ešte ďalej. Na základe štúdia zachova-
ných sochárskych diel vytvořil návrhy zničených
častí skulptúr (predovšetkým tympanonu hlavného
portálu kostola vo Vézelay), ktoré potom realizo-
vala spomínaná skupina sochárov.49 Podobné po-
stupoval aj pri dopíňani figurálnych častí hlavného
portálu a královskej galérie chrámu Notre-Dame
v Paříži (1846—1864).
Na území Slovenska sa začali uplatňovat’ nové
názory na pamiatky a starostlivost’ o ne od roku
1872, keď ustanovili prvý samostatný pamiatkový
orgán — Uhorskú dočasnú pamiatkovú komisiu.
Z množstva realizovaných obnov středověkých ar-
chitektúr si zasluhuje mimoriadnu pozornost’ Stein-
dlovo reštaurovanie košického dómu sv. Alžběty
v rokoch 1877—1899. Predovšetkým z toho hl’adis-
ka, že sa tu uskutočnila úplná přestavba interiéru
dómu podlá jednej umeleckohistorickej hypotézy.
Sama radikálna přestavba, ktorá si vyžiadala změ-
nu trojloďovej dispozície na páťlodbvú a změnu
zaklenutia všetkých priestorových jednotiek, nebo-
la súčasťou póvodného reštaurátorského projektu
Imre Steindla z roku 1876. Radikálnější přístup
k obnově podnietil až výskům uskutečněný počas
práč, ktorý ukázal, že stavba má niektoré závažné
konštrukčné nedostatky.
Roku 1877 zistil Steindl pri skúmaní katedrály,

že štvorica pilierov v křížení sa odchyluje zo zvislej
osi, pričom vykrivenie severozápadného piliera do-
sahuje až 18 cm. Vysvětlením tohoto stavu boli
zistenia výskumu v nasledujúcom roku, ktorý uká-
zal, že základy chrámových pilierov nie sú spojené,
ale sú kladené osve na šířkový podklad s hrubou
vrstvou humusu, naspodku presiaknutého vodou
tak, že štvormetrový základ je do výšky 1 m pono-
řený vo vodě.50 Roku 1880 Steindl preto navrhol
spojit’ betonovými stěnami základy pilierov vo
štvorici kríženia.51 Komisia, zložená z Imre Henszl-
manna, P. Szumraka a Frigyesa Schuleka, ešte
v tom istom roku návrh schválila, uviedla však aj
takú možnost’, že vychýlenie pilierov spósobil boč-
ný tlak.52 Navrhli preto zváčšiť počet klenbových
pásov v bočných lodiach a v úsilí predísť ich případ-
nému rušivému vplyvu sa mala vytvořit’ najskôr len
pokusná konštrukcia z 1’ahkých dosák.53
Tento opatrný postup je dókazom, že komisia
citlivo přistupovala k existujúcemu stavu interiéru
katedrály. Situácia sa však radikálně změnila roku
1884, keď praskol severozápadný pilier štvorca krí-
ženia. Henszlmann pri příležitosti tejto katastrofy
publikoval správu o stave katedrály, ktorá pravdě-
podobně rozhodujúcim spósobom ovplyvnila další
priebeh práč.54 Spomenul tu viaceré chyby vnútor-
nej konštrukcie, ktoré pripísal středověkému archi-
tektovi, nazývajúc ho „fušerom“. Podlá Henszl-
manna zapříčinila absurdný zmätok rebier nejed-
notnost' zvázkových pilierov strednej Iode a prípor
radiálnych kaplniek. Bočné lodě boli napriek nedo-
stačujúcej sile zvázkových pilierov priširoké, čím
došlo k skriveniu medziklenbových oblúkov, po-
praskaniu klenbových prs a skriveniu pilierov.
Kým obvyklá priemerná šířka klenbových polí
bočných lodí tvořila polovicu šířky strednej lodě,
v Košiciach dosiahla až jej páť šestin. Podlá Hen-
szlmanna teda košický chrám nepochybné pláno-
vali ako páťlodbvý, pretože v podobných váčších
kostoloch šířka bočných lodí nikde nedosahuje roz-
pätie hlavnej lodě. Ďalším citelným nedostatkům
bolo podlá Henszlmanna vynechanie oporných ob-
lúkov; následkem toho sa kamenné dielce klenbo-
vých rebier v hlavnej lodi od seba oddělili a takto
vzniknuté pukliny na viacerých miestach vyplnili
drevom, ktoré začalo hnit’.55 Reštaurovanie košic-
kého dómu teda málo podlá Henszlmanna odstrá-
niť podlá možnosti hlavné chyby racionálně pod-

207