Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1.1967

Page: 24
DOI article: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1967/0032
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Dějiny umenia — ich vznik
a rozvoj s osobitným zretelom na Slovensko

LADISLAV SAUČIN

Dějinami dějin umenia ako vednej disciplíny sa
v európskom, resp. svetovom meradle zapodieva
už poměrně bohatá literatúra. Z posledných práč
tohto druhu třeba uviesť napr. sovietsku publiká-
ciu, zaoberajúcu sa dějinami európskej védy
o umění od antiky do konca 18. storočia1, ďalej
prehladnú informatívnu štúdiu Gombrichovu2 a i.
Okrem toho existuje ešte rad starších špeciálnych
štúdií, ako je napr. spis Waetzoldtov o německých
historikoch umenia3 a celý rad novších i starších
štúdií a iných príspevkov časopiseckých, písaných,
pravda, z rozličných pozícií ideologických a meto-
dologických.4
V dósledku zvláštností slovenskej kultúrnej
historie do formovania slovenského dějepisu ume-
nia zasahovala v takom či onakom zmysle aj česká
a maďarská veda o umění. Vývoj slovenskej
historiografie umenia neprebiehal bez zreteïa na
stav a evolúciu predmetnej vednej disciplíny
v uvedených dvoch susedných národných kultú-
rach a nemožno ho preto ani správné postihnúť
bez znalosti spósobu, akým popři slovenských
historikoch umenia k riešeniu problému i problé-
mov dějin umenia na Slovensku prispievali aj
českí a maďarskí umenovedci. ŽiaT, dějiny českého
dějepisu umenia ešte len čakajú na svoje prehïadné
spracovanie, o ktoré by sme sa mohli opriet.
Vývin maďarskej historiografie umenia spracúva
štúdia Anny Zádorovej.5
Zo slovenskej strany nebol dosial podniknutý
ani jediný pokus o celkový alebo čo len čiastkový
náčrt domácích osudov sledovanej vednej discip-
líny. Na potřebu riešenia takejto úlohy sa, žial,
nepamätalo ani v pracovných plánoch příslušných
bádatelských inštitúcií. Vec neulahčuje ani sku-
tečnost, že autoři umeleckohistorických a ume-
leckoteoretických spisov sa na Slovensku až
do najnovších čias ani len výnimočne nezvykli

vyslovovat k teoretickej a metodologickej stránke
svojej vlastněj práce, nehovoriac už o problémoch
všeobecných dějin umenia.
Ide, slovom, o prvý pokus o náčrt, ktorý však,
žial’, nespočívá na sústavnejšom bádaní. To aspoň
čiastočne vysvětluje a azda aj omlúva jeho medze-
rovitosť i ostatné nedostatky.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že vývin děje-
pisu umenia ide vo svetovom meradle ruka v ruke
s vývojom historickéj védy. Platí to však iba
od istej fázy jeho vývinu, v ktorej začal vyhra-
ňovat svoju Specifičnost, a tým sa súčasné začlenil
do sústavy historických vied.
To, čo tomu predchádzalo, je akýsi predvek
a pravěk historiografie umenia. Veď v starověku,
ba ani v středověku sa dějinami umenia neza-
podieval nikto. Isteže, aj vtedy sa už vyskytujú
rozličné spisy a záznamy so vzťahom k výtvarné-
mu umeniu, no tie nesledovali umeleckohistorické
ciele a mali najčastejšie ráz iba technologický
a pod.
Akýsi náznak nazerania na umenie ako na
historický jav je až v pamätiach talianskeho
ranorenesaněného sochára Lorenza G h i b e r-
tiho (1378—1455). Po ňom začal potom celkom
cielavedome zhromažďovať životopisy význam-
ných umelcov taliansky renesančný maliar, ar-
chitekt a publicista Giorgio Vasa ri (1511 —
1574), ktorý publikoval svoju zbierku chronolo-
gicky zoradených uměleckých biografií v rokoch
1550 a 1574.
Vasariho iniciativa sa všeobecne pokládá za
zárodočnú buňku dějin umenia ako samostatného
vědného odboru. Vasari dává súčasne po prvý raz
výraz koncepcii, ktorá vidí vo vývoji umenia
analógiu živých organizmov: v zhode s tým dě-
jinný pohyb umenia opisuje fázovito ako jeho

24
loading ...