Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

védy o umění do véna niektoré nové pojmy, medzi
nimi napr. pojem civilizácie a kultúry a v nej
pojem krásných umění a napokon aj pojem slohu.
Za týchto predpokladov ešte v generácii před
Korabinským a Schauffom, v polovici 18. storočia
vystúpil vlastný zakladatel’ tzv. klasickej ar-
cheologie a védy o umění Johann Joachim W i n c-
k e 1 m a n n (1717—1768), ktorý sa svojím život-
ným dielom o antickom gréckom umění17 stal za-
kladatelem dějin umenia, to jest onoho vědného
odboru, ktorého úlohou je výklad súvislostí a pří-
čin historického vývinu umenia.
U Winckelmanna a jeho následovníkův bola
„kunsthistória“ — ako sa táto disciplína označuje
„dielenským jazykom“ teoretikov a historikov
umenia — ešte identická s disciplínou estetickou
a archeologickou. Najma pojem archeologie bol
vtedy a ešte dlho potom neobyčajne široký a za-
hrnoval nielen „vedu pracujúcu s lopatou'“, ale aj
dějiny umění všetkých období, ba aj múzejné
kustódstvo. Vývoj samostatnej „kunsthistórie“
a jej vydelenie najprv zo všeobecnej estetiky
a potom aj z archeologie súvisel s ustavičné po-
kračujúcim zhromažďovaním poznatkov o pa-
miatkach, s romantickým kultom hmotných do-
kladov národnej minulosti a v ďalšej vine s „obja-
vom“ ludového umenia atď. Prirodzene, kataly-
zátorům tohto vývoja bol aj vznik rozličných
zdražení na podporu umenia, rozvoj múzejníctva,
výstavníctva atď.
Na Slovensku přetrvávalo však predvedecké
stádium dějin umenia až hlboko do 19. stotočia.
Dejepis umenia žil iba vo svojich — ak tak možno
povedat — mimovolných formách na okraji lo-
kálnych vlastivědných a připadne aj mých záuj-
mov rozličných publicistov. V takejto súvislostí
možno uviesť napr. G e n e r s i c h o v u mono-
grafii! o pamätihodnostiach Kežmarku18, ale aj
J o r d á n s z k e h o (1765—1840) spracovanie ma-
riánských obrazov v Uhorsku.19 Dali by sa takto
pospomínať aj dalšie spisy, no ani jeden z ich auto-
rov nebol schopný sústredenej umeleckohistorickej
myšlienky, ktorú nenachodíme ani v Schrö-
e r o v e j (1791 — 1850) po latinsky písanej a v Bra-
tislavě vydanej Archeologii Grékov a Rimanov.20
Za týchto okolností sa na slovenskej národnej
pode celkom výnimočným zjavom ukazuje básnik
Ján Kollár (1793 — 1852), ktorý je skutočným
priekopníkom slovenského dějepisu umenia.21 Kol-
lárov záujem o archeologii! a tým o dějiny umenia

vznikol pod dojmom romantizmu a národného
obrodenia. Hybnou silou mu přitom bola potřeba
čelit ohováračskej protislovenskej a protislovan-
skej ideologii, šírenej maďarskými a německými
šlachtickými a buržoáznymi šovinistami. Proti
nim chcel Kollár dějinami a v nich aj výtvarným
uměním preukázať velkost, bohatiersky charakter,
slávu a všestranný talent Slovanov. Pustil sa preto
okolo roku 1840 do archeologie. Roku 1842 napr.
navštívil a preštudoval i premeral a zakreslil
zvyšky Pribinovho hradu v Zalavári.22
Súčasne zhromaždil materiál o slovanských
výtvarných umelcoch a potom ako prvý zostavil
svoj Slovník slavianskych umelcov všetkých kmeňov
ako osobitnú přílohu svojho Cestopisu.23 Kollár
zhromaždil vo svojom Slovníku mená s krátkou
charakteristikou 507 maliarov, 115 grafikov, 78
rezbárov a 59 architektov, to značí dovedná 749
uměleckých profilov, medzi nimi je i rad umelcov
slovenských. Kollár sa pri každom usiluje za-
chytit základnú životopisnú faktografii! a podlá
možnosti aj charakteristiku diela, resp. názvy
příznačných diel. Niektoré Kollárom zachytené
fakty majú pre slovenský dejepis umenia význam
pramenný a svědecký; týká sa to takých umelcov,
ako je napr. Brodský, Ginovský, Hanuš, Libay a i.
Z umenovedného hladiska je ďalej pozoruhodné,
že Kollár připojil k svojmu Slovníku aj osobitnú
kapitolu pod názvom Vysvetlenia niektorých
uměleckých výrazov. Je to prvý pokus zachytit
a normovat česko-slovenské výtvarnoumelecké
názvoslovie. Tak sa Kollár svojím slovníkom
umelcov a odbornej terminologie stal v našich
kultúrnych dějinách priekopníkom tejto discip-
líny.
J. Kollár bol v oblasti dějin umenia iba ama-
térom, no i tak do istej miery odráža nový stupeň
vo vývine tohto odboru, vyvolaný prenikaním
heglovských pojmov do výkladu zmyslu umenia
a jeho dějinného poslania v živote národov. Nové
vývojové štádium bolo historicky povolané rozvit
pokolenie, ktoré sa v slovenských dějinách zvykne
nazývat štúrovským. Táto generácia přivodila
najmä od rokov 1840 predtým nevídané zintenzív-
nenie slovenskej národnej kultúry, čo sa prejavilo
predovšetkým rozkvetom štúrovskej literárnej
školy.
V úsilí o utvorenie a rozvitie národného umenia
štúrovci nemohli opomenút ani otázky výtvarného
umenia. No ich pozornost, věnovaná problémom

26