Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

revízia nejednej romanticky klamnej představy
o historickom živote výtvarného umenia. Důle-
žitou pomóckou umeleckohistorickej práce sa
súčasne stala fotografia, ktorá umožnila rozvit
dějiny umenia ako porovnávaciu vedu. Poziti-
visti zoraďovali zistené a nimi za nezvratné
pokládané „fakty“ podl’a druhov a pokúšali sa ich
organizovat do akýchsi vývojových reťazí v pře-
svědčení, že vývoj ide priamočiaro smerom k bliž-
šie nedefinovatelnéj dokonalosti. Z toho pramenila
aj pozitivistická požiadavka nehodnotiaceho dě-
jepisu umenia, ktorá sa v rozličných obměnách
podnes vracia v nemarxisticky orientovanej vede
o umění.
Z historikov umenia, pracujúcich na Slovensku,
za pozitivistu možno pokládat Henszlmannovho
nepriameho žiaka, bardejovského rodáka Viktora
Myskovszkého (1838 1909). Myskovszký
sa sice vyškolil za stavitela na viedenskej poly-
techniko, ale bol profesorom kreslenia na reálke
najprv v Kremnici a potom v Košiciach, kde sa
stal spoluzakladatelem a kustódom dnešného
Východoslovenského múzea a kde sa věnoval
intenzívně aj pamiatkárskej činnosti a historio-
grafii umenia. Výsledkom jeho agility bolo nielen
mnoho časopiseckých zpráv, odborných úvah a
štúdií, ale aj množstvo kresieb a akvarelov, ma-
júcich popři význame dokumentárnom často aj
hodnotu umeleckú. Jeho hlavným dielom je mo-
nografia o středověkých uměleckých pamiatkach
Bardejova.33 Myskovszký bol prvým renomova-
ným historikom umenia, čo ostal po celý život
na rodnom Slovensku, poprechodil takmer všetky
jeho kúty a usiloval sa aspoň dokumentaristicky
spracovať jeho středověké a renesančné pamiat-
ky.
Do kategorie pozitivisto v možno začlenit aj bra-
tislavského profesora kreslenia Jozefa Köny ö-
k i h o (póvodným menom Ellenbogen, 1829 —
1900), ktorý svojou mnohostrannou činnosťou za-
siahol aj paraiatkárstvo a dejepis umenia. Könyöki
bol zakladatelem a prvým kustódom bratislavské-
ho městského múzea. Pod jeho vedením bola
restaurovaná bratislavská radnica a známy kostol
v Pominovciach. Z poverenia Maďarskej akadémie
vied po dlhé roky zhotovoval snímky hradov
v Uhorsku a zhromaždbval na ne sa vztahuj úci
materiál. Napísal istý počet zpráv a článkov
so vzťahom k viacerým krajom Slovenska a k roz-
ličným odvetviam umění. Jeho rukopis, spracú-

vajúci uhorské hrady, bol připravený do tlače
až posmrtné.34
Naj významnějším historikem umenia, akého
dalo Slovensko generácii pozitivistův, bol levočský
rodák Kornel Fabriczy (1840—1910), ktorý sa
však osadil v Nemecku, kde pósobil spočiatku
ako stavitel a kde sa neskoršie oddal výlučné
dějinám umenia. Vynikol najma prácami o ta-
lianskej architektúre a sochárstve 15. storočia.35
Bol európsky uznávanou kapacitou v zhromaž-
dovaní faktografie a v čiastkovom bádaní.
Národná historiografia umenia ostala však na
Slovensku iba v rudimente, podobné ako aj iné
odvetvia společenských vied, ktoré sa opierajú
o výsledky všeobecného dějepisu a o techniku
historiografie. Za takýchto okolností dějiny ume-
nia boli na slovenskej národnej pode odsúdené
na úroveň, akú dovoluje amatérsky robená vlasti-
věda s romantickým puncom. Taká bola napr.
práca básníka štúrovskej družiny Sama T o m á-
šika (1813 — 1887) Pamätnosti gemersko-malo-
hontské, ktorá má medziiným aj časti umělecko-
historické.36 Pre rozvoj národných dějin umenia
značný význam mohla mať štúdia Stefana H y-
roša (1813—1888), profesora cirkevných dějin
a cirkevného práva v semináři v Spišskej Kapitule,
s charakteristickým názvom Poznanie veku staro-
bylých chrámov a malieb najma Liptova s prídavkom
o cirkevných piesňach. Tento odborným štúdiom,
ako aj terénnym a archívnym výskumom fundo-
vaný dvojdielny spis předložil ešte roku 1873
na vydanie Matici slovenskej, ale k jeho publiko-
vaniu už nedošlo, kedze zredigovaný rukopis
uhorské úřady pri zatvorení Matice slovenskej
zhabali a autorovi odopreli vrátit.37 Z odborného
hladiska boli prínosom aj štúdie Andrej a Kmeta
(1841 —1908), z ktorých niektoré zasahujú nielen
archeológiu a ludové umenie vyšívačské, ale aj
dějiny stavebníctva.38 Problematiko mincí a me-
dailí sa věnoval Ján Petříkovi ch (1846 —
1914), ale jeho práce z tohto odboru len zriedkavo
presahujú rámec numizmatického opisu. Zato
Ján S 1 á v i k (1855—1934) sa od svojej mladosti
věnoval otázkám dějin slovenského umenia, najma
jeho starších úsekov, a pokúsil sa aj o umelecko-
historickú interpretáciu niektorých skupin pa-
miatok.39
Pri hodnotení činnosti týchto nadšencov (áno,
v pravom slova zmysle nadšencov, lebo len ideálne
zapálení entuziasti sa mohli za daných podmienok

29