bolí črty jeho vnútorného charakteru. Zo všetkých jeho
práč vyzařuje ušilo vnosť a genialita. Vzorom mu holi
majstri starověku. Študoval najma staré umenie, a to
egyptské, grécke a římské. Svoje vědomosti si utvrdil
a obdivuhodné rozvil na svojich cestách po Taliansku
a počas svojho pobytu v Říme. Zosnul pätdesiatjeden-
ročný tak ticho, ako aj žil. Podlá smutného údělu umě-
leckého bude jeho umná ruka podlá zásluhy ocenená
až teraz, po smrti.“
13 Túto část Korabinského rukopisnej pozůstalosti
zredigoval a uveřejnil dr. Karol Juraj Rumy v časopise
známého viedenského historika Hormayra Archiv für
Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunst, VIII,
1817, 317 a n. pod názvom Presburger Mahler im XVIII.
Jahrhundert. V texte je niekol’ko chýb, ktoré sú zjavne
tlačové. — K. J. Rumy (1780—1847) bol spišsko-novo-
veským rodákom. Pósobil ako profesor na viacerých
miestach Slovenska, najma v Bratislavě. Bol poly-
historického zamerania. Svoje práce publikoval nemecky,
latinsky, madarsky, ale aj slovenský. Bol v listovom
styku s viacerými poprednými slovenskými dejateïmi.
(Porov. A. Lombardini, Slovenský Plutarch. 41.
Slovenské pohlady, VII, 1887, č. 5, 112—123.)
11 Johann Schauff, Theorie der Säulenordnung sammt
einer ungarischen Nationalsäulenordnung, Pressburg 1790.
— Porovnaj madarsků publikáciu Schauff János tervezete
1790-bôl egy magyar nemzeti oszloprendszerröl. Ismerteti
Ernszt Lajos. Három ábrával. (= Jána Schauffa
návrh z roku 1790 na uhorský národný stlpový systém.
Podává Lajos Ernszt. S tromi vyobrazeniami.) Budapest
1900.
16 Zeitschrift von und für Ungern, 1804, 6, 39—43. —
Tento časopis sa nám nepodařilo získat na studium,
preto je nám obsah uvedeného článku neznámy. Na
zmienku o ňom narazili sme v literatúre.
16 Clánok vyšiel v Zeitschrift von und für Ungern,
1804, 6, zošit 2 pod názvom An die edle ungarische Nation.
Podlá časopisu Mûvészet (1904, 413—4) je obsah uvede-
nej Schauffovej state tento: Rozvoj výtvarných umění
má velký význam z hládiska celkového rozvoj a vzděla-
nosti. Uhorské královstvo má poslanie šířit západnú
kulturu; temný východ z něho dostává světlo. Uhorsko
nesmie byť len prí jemcom západnej kultúry, ale má ju aj
zveladovať a rozvíjať. V záujme dosiahnutia tohto ciela
třeba na rozličných miestach krajiny zakladať múzeá,
aby sa národ dozvěděl vóbec o existenci! umění, aby sa
vyvinul jeho cit pře umenie a aby sa povzbudili talenty.
Po uskutočnení tohto záměru bolo by možné zorganizovat
Akadémiu krásných umění, ktorá by zahrnula aj archi-
tektům.
17 Johann Joachim Winckelmann, Geschichte der
Kunst des Altertums, 1764.
18 Christian Genersich, Merkwürdigkeiten der könig-
lichen Freystadt Késmárk in Oberungarn am Fusse der
Carpathen I—II, Caschau 1804.
19 Alexius Jordánszky, Kurze Beschreibung der
Gnadenbilder der sedigsten Jungfrau Mutter Gottes Maria,
welche im Königreiche HUngarn verehrt werden, Pressburg
1836, 72 obr., 170 str. — Tento spis vyšiel aj po slovenský
pod názvom Krátki Opis Milostivých Obrazov Panni
Matki Božej, Prešporok 1838. Sú to opisy mariánských
obrazov o i. v bratislavskom dóme (5 n.), v niekdajšom
blumentálskom kostole v Bratislavě (9 n.), v bratislav-
skom kalvárijskom kostole nad Hlbokou cestou (13 n.),
v Mariánke (16 n.), v Šaštíne (24 n.) a v Hronskom
Beňadiku (36 n.). — Táto publikácia vyšla o generáciu
neskoršie aj v madárskom znění, Jordánszky Elek,
Magyarországban és az ahhoz tartozó részekben levo Boldog
Szüz Maria kegyelem képeinek rövid leirása. Kiadta
Bucsánszky Alajos. Pest 1863, 320 str. — Jordánszky bol
košickým rodákom. Najprv prednášal cirkevné dějiny
a vierouku v Trnavě, kde bol na konci života biskupským
všeobecným námestníkom a napokon aj vysváteným
biskupem a náhradníkům. (Pozři A. Lombardini,
Slovenský Plutarch. 41. Slovenské pohïady, VII, 1887,
112—3.)
20 Tobias Godofredus Schröer, Archeologia Graecorum
et Romanorum, Posonii, Wigand 1843, 104 str. — T. G.
Schröer bol profesorem estetiky, psychologie a peda-
gogiky na ev. lýceu v Bratislavě; tu boli jeho žiakmi
mnohí členovia štúrovskej družiny, ktorí ho spomínajú
ako priatelá slovenskej mládeže a Slovákov. Vyvíjal
bohatú literárnu činnost. Ako bratislavsko-nemecký
buditel’ isteže vedel chápat snahy štúrovcov, ktorým
kde len mohol, pomáhal, a aj sám sa staval proti začína-
júcemu náporu madárizácie. (Porovnaj Ján Francisci,
Vlastný životopis — Črty z doby moysesovskej, Bratislava
1956, 80, 325.)
21 Pozři Elena Dubnická, Ján Kollár a výtvarné
umenie. Kultúrny život, VII, 1952, č. 7, 6 a č. 8, 7.
22 Pozři o tom Jan Kollár, Cestopis obsahující cestu do
Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvláštním
ohledem na slavjanské živly, Pešť 1843, 12.
23 Přesný názov tejto Kollárovej práce, ako bola uveřej-
něná v Cestopise z roku 1843, zněl: Slownik slawjanských
umělců všech kmenůw, jmenovitě malířůw, rytcůw, řez-
bářůw, litcůw a krasostavitelůw od neystarších časůw
až k nynějšímu wěku, s krátkým žiwotopisem a udáním
znamenitějších, zwláště národních, ivýtworůw od Jana
Kollára. Táto práca vyšla odvtedy viackrát v rozličných
vydaniach Kollárových zobraných spisov a najnovšie
aj v samostatnom zvázku, sice v bibliofilskom, ale, žial’,
nie kritickom vydaní, v Bratislavě roku 1957 pod názvom
Slovník slavianskych umelcov všetkých kmenov, menovite
maliarov, rytcov, rezbárov, lejárov a krasostavitelov od naj-
starších časov až po terajší vek, s krátkým životopisom
a udáním znamenitějších, najma národných výtvorov
od Jána Kollára. — Na tomto mieste poznamenáváme,
že Kollár mal v tomto svojom podujatí na pode Uhorska
predchodcu nielen v Korabinskom, ale aj v istom Danie-
lovi Novákovi, ktorý r. 1835 vydal v Budíne spisok
Hajdan-, kozép- és újabbkori híresb képírók, szobrászok és
rézmetszók életrajza ( = Životopis staro-, stredeo- a novo-
věkých významnějších maliarov, sochárov a medirytcov).
Bol to prvý lexikon umelcov v madarčine, zameraný
na světové umenie; autor bol totiž nemilosrdným kritikem
maďarského umenia, ktorého úroveň nepokládal za hodnu
knižného zvečnenia. D. Novák bol zamestancom uhorskej
hlavnej správy pre vodohospodárstvo a stavebníctvo.
V rokoch 1830—1841 napísal niekol’ko článkov z odboru
34
práč vyzařuje ušilo vnosť a genialita. Vzorom mu holi
majstri starověku. Študoval najma staré umenie, a to
egyptské, grécke a římské. Svoje vědomosti si utvrdil
a obdivuhodné rozvil na svojich cestách po Taliansku
a počas svojho pobytu v Říme. Zosnul pätdesiatjeden-
ročný tak ticho, ako aj žil. Podlá smutného údělu umě-
leckého bude jeho umná ruka podlá zásluhy ocenená
až teraz, po smrti.“
13 Túto část Korabinského rukopisnej pozůstalosti
zredigoval a uveřejnil dr. Karol Juraj Rumy v časopise
známého viedenského historika Hormayra Archiv für
Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunst, VIII,
1817, 317 a n. pod názvom Presburger Mahler im XVIII.
Jahrhundert. V texte je niekol’ko chýb, ktoré sú zjavne
tlačové. — K. J. Rumy (1780—1847) bol spišsko-novo-
veským rodákom. Pósobil ako profesor na viacerých
miestach Slovenska, najma v Bratislavě. Bol poly-
historického zamerania. Svoje práce publikoval nemecky,
latinsky, madarsky, ale aj slovenský. Bol v listovom
styku s viacerými poprednými slovenskými dejateïmi.
(Porov. A. Lombardini, Slovenský Plutarch. 41.
Slovenské pohlady, VII, 1887, č. 5, 112—123.)
11 Johann Schauff, Theorie der Säulenordnung sammt
einer ungarischen Nationalsäulenordnung, Pressburg 1790.
— Porovnaj madarsků publikáciu Schauff János tervezete
1790-bôl egy magyar nemzeti oszloprendszerröl. Ismerteti
Ernszt Lajos. Három ábrával. (= Jána Schauffa
návrh z roku 1790 na uhorský národný stlpový systém.
Podává Lajos Ernszt. S tromi vyobrazeniami.) Budapest
1900.
16 Zeitschrift von und für Ungern, 1804, 6, 39—43. —
Tento časopis sa nám nepodařilo získat na studium,
preto je nám obsah uvedeného článku neznámy. Na
zmienku o ňom narazili sme v literatúre.
16 Clánok vyšiel v Zeitschrift von und für Ungern,
1804, 6, zošit 2 pod názvom An die edle ungarische Nation.
Podlá časopisu Mûvészet (1904, 413—4) je obsah uvede-
nej Schauffovej state tento: Rozvoj výtvarných umění
má velký význam z hládiska celkového rozvoj a vzděla-
nosti. Uhorské královstvo má poslanie šířit západnú
kulturu; temný východ z něho dostává světlo. Uhorsko
nesmie byť len prí jemcom západnej kultúry, ale má ju aj
zveladovať a rozvíjať. V záujme dosiahnutia tohto ciela
třeba na rozličných miestach krajiny zakladať múzeá,
aby sa národ dozvěděl vóbec o existenci! umění, aby sa
vyvinul jeho cit pře umenie a aby sa povzbudili talenty.
Po uskutočnení tohto záměru bolo by možné zorganizovat
Akadémiu krásných umění, ktorá by zahrnula aj archi-
tektům.
17 Johann Joachim Winckelmann, Geschichte der
Kunst des Altertums, 1764.
18 Christian Genersich, Merkwürdigkeiten der könig-
lichen Freystadt Késmárk in Oberungarn am Fusse der
Carpathen I—II, Caschau 1804.
19 Alexius Jordánszky, Kurze Beschreibung der
Gnadenbilder der sedigsten Jungfrau Mutter Gottes Maria,
welche im Königreiche HUngarn verehrt werden, Pressburg
1836, 72 obr., 170 str. — Tento spis vyšiel aj po slovenský
pod názvom Krátki Opis Milostivých Obrazov Panni
Matki Božej, Prešporok 1838. Sú to opisy mariánských
obrazov o i. v bratislavskom dóme (5 n.), v niekdajšom
blumentálskom kostole v Bratislavě (9 n.), v bratislav-
skom kalvárijskom kostole nad Hlbokou cestou (13 n.),
v Mariánke (16 n.), v Šaštíne (24 n.) a v Hronskom
Beňadiku (36 n.). — Táto publikácia vyšla o generáciu
neskoršie aj v madárskom znění, Jordánszky Elek,
Magyarországban és az ahhoz tartozó részekben levo Boldog
Szüz Maria kegyelem képeinek rövid leirása. Kiadta
Bucsánszky Alajos. Pest 1863, 320 str. — Jordánszky bol
košickým rodákom. Najprv prednášal cirkevné dějiny
a vierouku v Trnavě, kde bol na konci života biskupským
všeobecným námestníkom a napokon aj vysváteným
biskupem a náhradníkům. (Pozři A. Lombardini,
Slovenský Plutarch. 41. Slovenské pohïady, VII, 1887,
112—3.)
20 Tobias Godofredus Schröer, Archeologia Graecorum
et Romanorum, Posonii, Wigand 1843, 104 str. — T. G.
Schröer bol profesorem estetiky, psychologie a peda-
gogiky na ev. lýceu v Bratislavě; tu boli jeho žiakmi
mnohí členovia štúrovskej družiny, ktorí ho spomínajú
ako priatelá slovenskej mládeže a Slovákov. Vyvíjal
bohatú literárnu činnost. Ako bratislavsko-nemecký
buditel’ isteže vedel chápat snahy štúrovcov, ktorým
kde len mohol, pomáhal, a aj sám sa staval proti začína-
júcemu náporu madárizácie. (Porovnaj Ján Francisci,
Vlastný životopis — Črty z doby moysesovskej, Bratislava
1956, 80, 325.)
21 Pozři Elena Dubnická, Ján Kollár a výtvarné
umenie. Kultúrny život, VII, 1952, č. 7, 6 a č. 8, 7.
22 Pozři o tom Jan Kollár, Cestopis obsahující cestu do
Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvláštním
ohledem na slavjanské živly, Pešť 1843, 12.
23 Přesný názov tejto Kollárovej práce, ako bola uveřej-
něná v Cestopise z roku 1843, zněl: Slownik slawjanských
umělců všech kmenůw, jmenovitě malířůw, rytcůw, řez-
bářůw, litcůw a krasostavitelůw od neystarších časůw
až k nynějšímu wěku, s krátkým žiwotopisem a udáním
znamenitějších, zwláště národních, ivýtworůw od Jana
Kollára. Táto práca vyšla odvtedy viackrát v rozličných
vydaniach Kollárových zobraných spisov a najnovšie
aj v samostatnom zvázku, sice v bibliofilskom, ale, žial’,
nie kritickom vydaní, v Bratislavě roku 1957 pod názvom
Slovník slavianskych umelcov všetkých kmenov, menovite
maliarov, rytcov, rezbárov, lejárov a krasostavitelov od naj-
starších časov až po terajší vek, s krátkým životopisom
a udáním znamenitějších, najma národných výtvorov
od Jána Kollára. — Na tomto mieste poznamenáváme,
že Kollár mal v tomto svojom podujatí na pode Uhorska
predchodcu nielen v Korabinskom, ale aj v istom Danie-
lovi Novákovi, ktorý r. 1835 vydal v Budíne spisok
Hajdan-, kozép- és újabbkori híresb képírók, szobrászok és
rézmetszók életrajza ( = Životopis staro-, stredeo- a novo-
věkých významnějších maliarov, sochárov a medirytcov).
Bol to prvý lexikon umelcov v madarčine, zameraný
na světové umenie; autor bol totiž nemilosrdným kritikem
maďarského umenia, ktorého úroveň nepokládal za hodnu
knižného zvečnenia. D. Novák bol zamestancom uhorskej
hlavnej správy pre vodohospodárstvo a stavebníctvo.
V rokoch 1830—1841 napísal niekol’ko článkov z odboru
34