rez kostola, opakuje běžný typ jednoloďového
kostola so sakristiou na severnej straně presby-
téria a vezou v střede západnej fasády. Loď má
tri klenbové polia, patky klenieb dosadajú na
zväzky toskánských pilastrov, steny medzi jed-
notlivými zväzkami pilastrov sú prehíbené do
tvaru plytkých nik. Pôdorys a rez kostola sa roz-
chádzajú při označeni klenieb lodě na pódoryse;
na pódoryse sú vyznačené křížové klenby bez
medziklenbových pasov, na řeze sú aj medzi-
klenbové pasy. Presbytérium štvorcového pódo-
rysu je zaklenuté pruskou klenbou, múry sú
prehíbené do tvaru niky, podobné ako múry lodě.
3. Návrh na zastrešenie vezl kostola vo Višňovom, 2. pol.
18. stor.
4. Plán fasády jednovežového kostola s alternativami
zastrešenia veze, z r. 1818.
V západnej časti lodě je orgánová kruchta
(chór) na dvoch pilieroch so zvlněnou poprsnicou.
Kruchta sice oživuje stereometricky rozčleněný
priestor lodě, ale je do něho velmi neorganicky
včleněná. Páťpodlažná veža je ukončená póso-
bivou barokovou střechou.
Tento pódorysný typ, obmeňujúci sa v pod-
řadných detailoch, bol oblubený v 2. polovici
18. storočia a vyskytuje sa na celom území
Slovenska. Millerom navrhnutý pôdorys je velmi
příbuzný jednému z troch typov vidieckych kosto-
lov vypracovaných královskou stavebnou komo-
rou, u nás najčastejšie používaných pri stavbách
drobných kostolov stávaných v jozefínskej době
zváčša z prostriedkov náboženského fondu. Před-
lohou tohto typu boli ranogotické kostoly, ktoré
mali v lodi povodně drevenú povalu, ale v 16. -
17. storočí boli zaklenuté křížovými klenbami
na vtiahnuté piliere. Aj v našom případe ide
o takúto starú pódorysnú schému zbarokizovanú
úpravou vnútorných stien Iode a presbytéria,
použitím pruských klenieb v presbytériu a sakris-
tii a vsunutím vyslovené barokovej kruchty
do pódorysu lodě. Navonok mali barokový cha-
rakter kostola utvárať mákká střecha veže a pol-
kruhovo ukončené okná.
Projektant nekládol velký doraz na vypraco-
vanie tohto projektu. Vidieť to z neorganického
začlenenia kruchty do Iode a z povrchného vypra-
covania projektu. Zrejme ho táto úloha nepři-
tahovala, a splnil ju len preto, že bola požiadavkou
investora, ktorý chcel předložit biskupovi na
schválenie aspoň dva typy. Oveía viac osobného
interesu vidieť na jeho druhom projekte, pri
ktorom si dal záležať, aby jednotlivé časti stavby
skíbil do uceleného organizmu. V tomto případe
navrhol jednoloďový kostol s obdížnikovým seg-
mentovo ukončeným presbytériom, dvorná sakris-
tiami po oboch stranách presbytéria, s pozdížnou
lodbu rozšířenou v strednej časti do dlžky a šířky
a dvorná vežami, medzi ktoré vsunul organovú
kruchtu so zvlněnou poprsnicou; přístup na kruch-
tu umožnil dvorná pohodlnými zalomenými scho-
dišťami vo vnútorných priestoroch oboch věží.
Pôdorys kostola charakterizuje úsilie spojit pozdíž-
ny typ kostola s typom centrálnym a vytvořit
pravidelný pódorysný obrazec komponovaný na
pozdlžnu i priečnu os. Projektant zvačšil středné
klenbové pole lodě na dvojnásobmi velkost,
zaklenul ho mohutnou pruskou klenbou a rozšířil
40
kostola so sakristiou na severnej straně presby-
téria a vezou v střede západnej fasády. Loď má
tri klenbové polia, patky klenieb dosadajú na
zväzky toskánských pilastrov, steny medzi jed-
notlivými zväzkami pilastrov sú prehíbené do
tvaru plytkých nik. Pôdorys a rez kostola sa roz-
chádzajú při označeni klenieb lodě na pódoryse;
na pódoryse sú vyznačené křížové klenby bez
medziklenbových pasov, na řeze sú aj medzi-
klenbové pasy. Presbytérium štvorcového pódo-
rysu je zaklenuté pruskou klenbou, múry sú
prehíbené do tvaru niky, podobné ako múry lodě.
3. Návrh na zastrešenie vezl kostola vo Višňovom, 2. pol.
18. stor.
4. Plán fasády jednovežového kostola s alternativami
zastrešenia veze, z r. 1818.
V západnej časti lodě je orgánová kruchta
(chór) na dvoch pilieroch so zvlněnou poprsnicou.
Kruchta sice oživuje stereometricky rozčleněný
priestor lodě, ale je do něho velmi neorganicky
včleněná. Páťpodlažná veža je ukončená póso-
bivou barokovou střechou.
Tento pódorysný typ, obmeňujúci sa v pod-
řadných detailoch, bol oblubený v 2. polovici
18. storočia a vyskytuje sa na celom území
Slovenska. Millerom navrhnutý pôdorys je velmi
příbuzný jednému z troch typov vidieckych kosto-
lov vypracovaných královskou stavebnou komo-
rou, u nás najčastejšie používaných pri stavbách
drobných kostolov stávaných v jozefínskej době
zváčša z prostriedkov náboženského fondu. Před-
lohou tohto typu boli ranogotické kostoly, ktoré
mali v lodi povodně drevenú povalu, ale v 16. -
17. storočí boli zaklenuté křížovými klenbami
na vtiahnuté piliere. Aj v našom případe ide
o takúto starú pódorysnú schému zbarokizovanú
úpravou vnútorných stien Iode a presbytéria,
použitím pruských klenieb v presbytériu a sakris-
tii a vsunutím vyslovené barokovej kruchty
do pódorysu lodě. Navonok mali barokový cha-
rakter kostola utvárať mákká střecha veže a pol-
kruhovo ukončené okná.
Projektant nekládol velký doraz na vypraco-
vanie tohto projektu. Vidieť to z neorganického
začlenenia kruchty do Iode a z povrchného vypra-
covania projektu. Zrejme ho táto úloha nepři-
tahovala, a splnil ju len preto, že bola požiadavkou
investora, ktorý chcel předložit biskupovi na
schválenie aspoň dva typy. Oveía viac osobného
interesu vidieť na jeho druhom projekte, pri
ktorom si dal záležať, aby jednotlivé časti stavby
skíbil do uceleného organizmu. V tomto případe
navrhol jednoloďový kostol s obdížnikovým seg-
mentovo ukončeným presbytériom, dvorná sakris-
tiami po oboch stranách presbytéria, s pozdížnou
lodbu rozšířenou v strednej časti do dlžky a šířky
a dvorná vežami, medzi ktoré vsunul organovú
kruchtu so zvlněnou poprsnicou; přístup na kruch-
tu umožnil dvorná pohodlnými zalomenými scho-
dišťami vo vnútorných priestoroch oboch věží.
Pôdorys kostola charakterizuje úsilie spojit pozdíž-
ny typ kostola s typom centrálnym a vytvořit
pravidelný pódorysný obrazec komponovaný na
pozdlžnu i priečnu os. Projektant zvačšil středné
klenbové pole lodě na dvojnásobmi velkost,
zaklenul ho mohutnou pruskou klenbou a rozšířil
40