Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

bola na ňom umiestená aj spomínaná soška
Madony.
Ostatně vnútorné zariadenie pochádzajúce z po-
sledného desaťročia 18. storočia a zo začiatku
19. storočia má charakter neskorobarokového
klasicizmu, ktorý je sice poznačený tektonickou
nedóslednosťou zděděnou z predchádzajúceho ba-
rokového obdobia, ale zjednodušováním kom-
pozície, pádnějšími tvarmi a striedmejšou orna-
mentikou, v ktorej má převahu vavřínový festón,
chce dosiahnuť přesvědčivější výraz nezaťažený
vonkajším efektom. Zariadenie višňovského kos-
tola, podobné ako váčšina uměleckých diel z tohto
obdobia, ukazuje, že táto cesta bola velmi ťažká
a neznamenala pre vývoj umenia podstatný přínos,
dokial’ čerpala prevažne zo zásobnice predchádza-
júceho obdobia. Najmarkantnejšie sa to ukazuje
na oboch bočných oltároch, ktoré sú napriek
neskorému dátumu svojho vzniku ešte velmi
zatažené staršou barokovou tradíciou. Oba majú
rovnako komponovaná, do priestoru rozvitú stí-
povú architektúru so štítovým nadstavcom na
úsekoch zalamovaného kladia, s vázami po oboch
stranách postamentu a oltárnym obrazom v retá-
bule. Na oltáři sv. Antona je okrem oltárneho
obrazu aj menšia dřevená baroková soška Madony,
pochádzajúca asi zo staršieho oltára z roku 1720.
V tomto duchu je komponovaná aj kazatel'nica
s baňatým rečnišťom a vysokým baldachýnom
kruhového základu so sochou na vrchole a květi-
novými vázami na obvode, ale hutnejšie a triez-
vejšie tvary ukazujú už váčší příklon ku klasi-
cizmu. Kazatel'nica je podlá archívnych záznamov
dielom troch nitrianskych majstrov, čo vysvět-
luje isté slohové odlišnosti voči bočným oltárom.
K neskorobarokovému klasicizmu sa hlási aj
architektúra organa. Jednoduchý trojdielny organ
s dvadsiatimi mutáciami je pozoruhodný dómy-
selným rozmiestnením skříň a zaujímavou kompo-
zíciou. Jediné okno medzivežia prinútilo tvorců
organu, aby dve vačšie trojdielne skrine postavil
tesne k obvodnému múru a oddělil ich od seba
tak, aby světlo prenikajúce z okna mohlo v čo
najvačšej miere dopadat na kruchtu i do lodě
kostola; tretiu menšin skriňu vsadil priamo do
poprsnice kruchty. Tvar okna rešpektoval aj pri
úpravě skříň. Obe váčšie skrine ukončené zala-
movaným kládím s vázami a putami upravil tak,
že vykazuj ú vzostupnú tendenciu smerom ku stře-
du a navzájom ich spojil osobitným nadstavcom,


11. Organ kostola vo Višňovom z r. 1797.

ktorý svojím tvarom koresponduje so segmento-
vým ukončením spomínaného okna. Kompozícia
menšej skrine vsadenej do poprsnice kruchty má
opačná tendenciu; stredný diel ukončený vázou
je najnižší, postranné diely vyššie a ich římsa
stúpa nahor smerom k okrajů. Takto autor dosiahol
maximálně výtvarné uplatnenie okna v kompo-
zícii organu, maximálně využitie světla preni-
kajúceho cez okno a všetky tri skrine napriek
značnému priestorovému odstupu spojil dómy-
selným usporiadaním a výtvarnou jednotou do
výrazného, opticky uzavretého celku.
Póvodný oltář přežil sotva pol storočia. Nit-
riansky biskup Jozef Vurum, dobrý znalec cirkev-
ného umenia, pri svojej kanonickej návštěvě
Višňového roku 1828 nebol spokojný s uměleckou
výzdobou kostola a nariadil, aby oltáře višňov-
ského kostola boli po umeleckej stránke harmo-
nicky upravené. Na vedlajšie oltáře mali byť
postavené korintské štípy a hlavný oltář mal
byť upravený „italico more“,31 čím sa asi myslela
jeho úprava v klasicistickom slohu, ktorý už
v tom čase definitivně zvíťazil nad poslednými
prežitkami baroka.
Biskupov příkaz realizoval farár Ján Hana
až o desať rokov neskór. Roku 1838 urobil zmluvu
s nitrianskym rezbárom Imrichom Fugertom,
podlá ktorej mal Fugert postavit štípy (zrejme
celá architektúru oltára), novů menzu a sochy
sv. Petra a Pavla.32 Oltář postavený Fugertom
je už vyslovené klasicistická štípová architek-
túra. Dvojica kompozitných (korintských) stípov

46