Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

kovou maliarskou tvorbou isté paralely, sú však ne-
závislé od umelcovho programu v mal’be a ostatných
druhov jeho mnohotvárnej výtvarnéj činnosti.
Farebné ilustrácie vrcholia v reprezentačných
vydaniach světověj klasickej detskej literatúry.
Andersenové Rozprávky (1955), Swiftove Gullive-
rove cesty (1955) a Maršakov V šírom poli zámoček
(1956) patria k tým ilustrovaným knihám, s kte-
rými slovenská knižná grafika překonala svoju
izolovanost a zasiahla do medzinárodnej sútaže
o najkrajšiu knihu. V nich vrcholí aj umělcova
snaha čo najviac vyťažit z architektúry knihy
a vystrojit ju do světa v čo najkomplexnějšom
vybavení. Dokonale využívá formát knihy na
kompozíciu ochranného obalu ako dvojstranu.
Tak isto navrhuje dvojstrannú predsádku. For-
mátové využívá aj vnútrajšok, snaží sa získat čo
najváčšiu plochu pre svoj ilustračný záměr, pri-
čom mnohé ilustrácie komponuje do nepravidel-
ných tvarov a tým opúšta prísnu geometričnosť
obrazca sadzby.
Odklon od tradičných princípov architektúry
knihy sa netýká iba formátovej zložky, teda
rámca ilustrácií. Právě v uvedených farebných
knihách sa najvýraznejšie přej avováli niektoré
zvláštnosti kompozície Hložníkových ilustrácií.
Váčšinu z nich komponuje na viacplánovej zá-
kladní a na perspektívnom skracovaní, pričom,
ako sa už neraz o tom písalo, uvádza v prvom
pláne zvýrazněný, zváčšený detail a vyvažuje ho
v dalších plánoch kontrastným motívom. Často
představuje tento kontrastný motiv miniatúrny
masový výjav. Na podobných kompozičných
princípoch rieši aj niektoré čiernobiele ilustrácie.
S netradičné chápanou kompozíciou súvisia aj
odvážné nadhlady a podhlady v Hložníkových
ilustráciách. Měněním zorného uhla v rámci
jednej kompozície zvyšuje jej dynamičnost a dra-
matická pósobivosť. Týmto tendenciám podria-
duje aj ostatné výrazivá: farbu, kontúrovú kresbu
a celkovú tvarovú deformáciu.
Popři rastúcom záujme o farebné ilustrácie
adresované jednak deťom a jednak dospělému
čitatelovi (Miguel de Cervantes, Don Quijote,
1950, Charles de Coster, Legenda o Ulenspieglovi,
1952 a iné), mění sa i výraz čierno-bielych Hlož-
níkových ilustrácií. Pribúdaním listov do gra-
fických cyklov Fašizmus a Vojna (1950—1953)
narastá aj počet ilustrovaných knih klasickými

grafickými technikami, pričom sa prehlbuje aj
grafičnost ilustrácií stvárnených tušovou kresbou
perom alebo štetcom.
Po rozměrných litografických ilustráciách k Bot-
tovmu Světskému víťazovi (1942) pribúdajú po roku
1945 cTalšie, prevažne na témy sociálně, protivoj-
nové, povstalecké a napokon i budovatelské:
Jozef Hutár, Hrdinovia, 1945, Miro Procházka,
Storočie malomocných, 1946, Fráňo Král, Verše,
1949 a iné.
Farebnými litografickými ilustráciami ku Krá-
lovým Veršom a naj má lapidárnymi linorytmi
k Súbornému dielu Janka Krada (1950) sa ohlasujú
pronikavé změny vo vztahu umelca k literárnej
predlohe. Prehlbením grafičnosti stává sa ilustrácia
rovnocennou výtvarnou výpovedou v Čosičovom
románe Ďaleko je slnce (1956), v Bednářových
novelách Hodiny a minúty (1956), v Karvašovej
zbierke noviel $ námi a proti nám (1959) a v Je-
senského Národu (1959).
Každým vrypom a rezom do materiálu sa umě-
lec stotožňuje s tendenciou diela, no vlastnou
obrazotvornosťou a fantazijnosťou umocňuje au-
torov myšlienkový svět. Ostré kontrasty, lapi-
dárnosť tvarov a bielo-čierna technika sú teraz
hlavnými výrazovými prostriedkami, tomu zod-
povedá i konstruktivistická, plošná kompozícia.
Zvlášt pósobivé sú ilustrácie stvárnené lito-
grafiou. (Fráňo Král, Verše, 1949, Slovenské Lidové
balady, 1956, Hviezdy nad horami, 1959 a ďalšie.)
Zdá sa, že táto grafická technika najadekvátnějšie
vyjadřuje maliarske i grafické cítenie umelca.
Jemne zrněný kameň umožňuje reprodukovat
sýtu plochu i bizarnú chvějivosť jemnej kontúry
a najširšiu škálu od sýtej čiernej po nádych
šedej. Len škoda, že váčšinu litografických ilustrá-
cií netlačia z póvodného kameňa, pri druhom
vydaní Bdlád (1958) ich dokonca fotograficky
zmenšovali, čím sa změnil ich farebný index a de-
formovala sa kompozícia.
Velmi výhodným materiálom pre ilustrácie
v grafických technikách je igelit. Hložník ho po-
užíval prvý raz pri Cosičovom románe Ďaleko
je slnce a pri Bednářových Hodinách a minútach.
Igelit zanechává hladkú vrypovú hranu a umož-
ňuje jasnú reprodukciu vlasových čiar, hustejšie
tienenie a bohatšiu modeláciu. Avšak nie v rafino-
vanej technike, ale v grafickom cítění, v drama-
tickej expresívnosti tkvie emocionálně pósobenie
týchto ilustrácií.

58