Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1.1967

Page: 34
DOI issue: DOI article: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1967/0194
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Príspevok k výskumu architektúry druhej polovice 19. storočia
na Slovensku

Po buržoáznych povstaniach v rokoch štyridsiatych-
ósmych minulého storočia nastala centralizácia politic-
kého i spoločenského života do Viedne, čo sa primeraným
spósobom odrážalo aj v jej stavebnom ruchu. Přikračo-
valo sa ku grandióznym urbanistickým úpravám, rúcali
sa hradby, zvierajúce staršie městské jádro: zasypávali
sa městské priekopy a na nich sa budovala velká okružná
ulica, ktorá sa stala prehliadkou monumentálnych budov
administratívnych, vědeckých i kultúrnych orgánov.
Táto stavebná činnost Viedne představovala pře
ostatnú část monarchie architektonické příklady, a tým
připravovala cestu tzv. pseudohistorickým slohom aj do
Uhorska.
Vývoj architektúry na Slovensku a vzrast našich miest
úzko súviseli s celým rakúsko-uhorským politickým,
hospodářským a kultúrnym dianím, v priamom kontakte
s centrami architektonickými, jednak s viedenským
a neskôr aj s peštianským. Znižovanie štátneho deficitu
Uhorska a konečné vyrovnáme štátneho rozpočtu roku
1889 boli trumfami uhorskej vnútornej politiky, ktoré sa
potom zvlášť výrazné odrazili právě v obrovskej staveb-
nej konjunktúre v Budapešti a v istom dodatočnom zvý-
šení stavebných investícií aj na Slovensku.
Architektúra týchto rokov dostala za úlohu reprezen-
tovat hospodářské úspěchy viditelné, prostredníctvom
okázalej dekoratívnosti, na priečeliaeh budov. Urba-
nistické plánovanie zaostávalo však za stavebným ru-
chom, takže naše mestá rástli skór živelne.
VeTkú úlohu pri získávání vhodných stavebných
priestorov zohrávala pri súkromnom vlastníctve pódy
špekulácia s pozemkami, v rámci ktorej mocnejšie podni-
katelské kruhy mohli presadzovať svoje egocentrické
stavebné záujmy. Z dielní uprostřed miest vznikali to-
várničky; obytné a priemyselné štvrte sa navzájom pře-
hnali a snaha po dókladnom využití pozemkov viedla
k hustej a neusporiadanej zástavbě.
Na usmernenie stavebnej činnosti v mestách slúžili
stavebné poriadky (štatúty). Niektoré (napr. bratislavský
z roku 1872) boli v platnosti donedávna a pri ich čítaní
vidieť, že boli formulované rozvážné, s demokratickými
tendenciami, hoci v praxi mohlo prichádzať k presadzo-
vaniu záujmov vplyvnejších investorov.
Z hladiska výzoru budov je zaujímavé, že sa stavebné
štatúty mohli dotýkat aj otázok súvisiacich s dobovým
vkusom a so sortimentem „uměleckých doplnkov“ archi-
tektúry, správnejšie, s ozdobnými prvkami fasád.
Záujem veřejnosti o problematiku architektúry sa
sústreďoval hlavně na jej viditelnú tvář, teda na priečelia
novovznikajúcich alebo rekonstruovaných stavieb. Prie-

čelia dostali zvláštnu reprezentační! funkciu, úlohu pred-
stierať niečo, t. j. lepšiu životnú úroveň alebo blahobyt-
nejšie prostredie. Názor na priečelie bol podobný ako na
divadelní! kulisu, a z toho vyplýval aj systém projekto-
vania „zvonka do vnútra“, napr. od rozvrhu okenných
a dverných otvorov k pódorysnej dispozícii stavby. Ten-
dencia považovat domy za dekoratívny prvok města je
zřejmá aj zo všetkých ohlasov súdobej tlače. Návrhy
na novostavby (pohlady na ne) bývali vystavované vo
výkladných skriniach a v kníhkupectvách, l’udia sa tu
zastavovali a diskutovali o nich.
Možno povedat, že veřejná i odborná mienka v druhej
polovici 19. storočia rozuměli pod pojmom architektúra
hlavně stvárňovanie priečelí budov ako jej viditelných
znakov a posudzovali vačšinou iba túto jednu zložku ako
umeleckú z celej ostatnej širokéj architektovej práce.
Po slohotvornej stránke možno toto obdobie považovat
za Spekulativně experimentujúce a velmi ťažko hladajúce
architektonický štýl primeraný svojej době. Na fasádách
sa odrážal skrytý, hlboký protirečivý proces, ktorého
zložité kořene tkvěli vo vzťahoch medzi netradičným
postavením revolučně nového buržoázneho stavebníka
a jeho zdóraznenou snahou uplatnit sa vo svete, ďalej
v objave nových stavebných materiálov a technologic-
kých postupov; to všetko vyúsťovalo do dočasnej bez-
radnosti v spösobe ich plného praktického i uměleckého
aplikovania v konkrétných architektonických dielach.
Vplyv národnouvedomovacieho procesu 19. storočia,
poznanie dějin, zvýšená informovanost a mnohé dalšie
příčiny viedli k tomu, že architektúra druhej polovice 19.
storočia siahala z nedostatku tvořívej istoty po útvaroch
známých z dějin architektúry.
Preto prichádza po období neskorého klasicizmu k opa-
kovaniu foriem z renesancie, baroka i rokoka a na druhej
straně k opakovaniu středověkých prvkov v tzv. pseudo-
gotike a v pseudorománskom štýle. „V akom slohu
stavať? Ktorý sloh je novej době najvlastnější?“ boli
hlavně otázky, kterými sa architekti druhej polovice
storočia zaoberali.
Na rozhraní storočí začala sa aj na Slovensku preja-
vovať secesia, v jej viedenskej forme a v podaní ako pokus
o maďarský národný sloh, ale boli to akcie dost ojedinělé.
Koncom 19. storočia zvíťazilo eklektické architekto-
nické myslenie, ktoré si vypomáhalo prvkami vypožiča-
nými z róznych stavebných slohov. V 20. storočí vidieť
potom snahu o zjednodušovanie predekorovaných prie-
čelí ako reakciu na pseudoslohy, pričom sa vo viacerých
prúdoch formulovali nové principy, vedúce napokon (po
prvej světověj vojně) k racionalitě funkcionalizmu.

34
loading ...