Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

7. Ján Jakub Stunder, Podobizen neznámej dámy v aťlaso-
vom živótiku, okolo 1795, olej.


dobne ako jeho posobností v tejto době, ostávajú
zatial’ neznáme.
Dalšia pozitivna zpráva o umělcovi pochádza
až z roku 1791, kedy sa zdržuje vo Viedni. Ako sa
dozvedáme z Kazinczyho památí, svoju vlastí
opúšťal Stunder s úmyslom, že sa po prechodnej
zastávke v Dráždanoch a vo Viedni vydá na ďalšiu
cestu do Říma. Beh života — finančně poměry
a choroba — mu však tento záměr nedovolili rea-
lizovat; zrieknuc sa svojho póvodného plánu zdržal
sa dlhšie v metropole habsburského mocnářstva
a splynul načas s neprehladným radom tamoj sich
portretistov, spoliehajúcich na vrtkavú priazeň
zámožných objednávatelův. Z viedenských práč
Stunderových uvádza dánská literatúra podobizeň
Johana Wolfganga Wolsteina.29
Na svojom novom pósobisku nadviazal Stunder
aj prvé styky s Uhorskom, presnejšie povedané
s predstaviteïmi jeho magnátskych a literátskych

kruhov. Pracoval tu spočiatku napr. pre grófa
Esterházyho. Prostředníctvom básníka Fridricha,
tajomníka viedenského protestantského konzistó-
ria, zoznámil sa aj s duchovným vodcom a ústřed-
nou postavou súdobého maďarského kultúrneho
a literárneho života, s Františkom Kazinczym.
Čoskoro potom, s očividným zámerom prekliesniť
si cestu k objednávkám šlachtických a intelektu-
álskych vrstiev Uhorska, Kazinczyho aj portré-
toval.30 Dnes už demolovaný obraz, zachovaný iba
fragmentárne v Kazinczyho mauzoleu, navazoval
— súdiac podïa opisov a zachovanej reprodukcie —
na typ osvietenského portrétu, charakterizovaného
snahou o pravdivostí podania i výrazu a najma
o vyjadrenie intelektuálnych kvalit a duchov-
ných zväzkov. Na Kazinczyho podobizni Stunder
napr. příznačné neopomenul umiestnití poprsie
velkého francúzskeho myslitela, Jeana Jacqua
Rousseaua.
Pravděpodobně kedysi koncom viedenského ob-
dobia, resp. bezprostředné po svojom příchode
do Uhorska, maloval Stunder aj svoj Autoportrét,
ktorý je dnes v trvalej inštalácii Slovenskej ná-
rodnej galérie v Bratislavě. Táto pozoruhodná
práca živého podania svědčí o autorovej rozhla-
denosti po súdobom výtvarníctve. Je poňatá su-
jetovo. Diváka vovádza do náznakovo vykreslené-
ho poloosvetleného izbového interiéru. Do jeho
popredia je situovaná sediaca postava mladého,
asi 30—35-ročného módné oblečeného muža nižšie-
ho vzrastu, vytočená smělou diagonálou smerom
do priestoru k pozorovatelovi. Kompozičně sa tu
uplatňuje dvojfázovosť pohybu těla a natočenia
tváře, ktorá dodává póze určitú strojeností a na-
svědčuje starším princípom obrazovej výstavby.
Farebná skladba obrazu, určená obdobné ako na
portréte Kazinczyho trojzvukom žltej, zelenej
a fialověj, připomíná sice sčasti ešte rezíduá ro-
koko vej škály, lokálny tón tu však už dominuje
nad valérmi, pojednáme je věcné, podanie pre-
cizně. Snaha tlmočiť intelekt a náhradou za rodovú
vznešeností vyzdvihnútí duševně hodnoty rokoko-
vým tendenciám už priamo protiřečí. V duchu
osvietenského klasicizmu sa Stunder vyvaroval aj
nadnesenej idealizácie, pútavým spósobom mani-
festujúc skór hrdé sebavedomie erudovaného, ne-
závislého umelca. Spodobil sa příznačné pri práci;
v pravici má písadlo, ktorým načrtává na podložku
mužskú hlavu charakteristických črt. Obraz za-
chycuje moment, v ktorom sa umelec sústreďuje

42