17. Ján Jakub Slunder, Podobizen Júlie Máriássyovej,
vydatej Csákyovej, okolo 1800, olej.

Podobizeň Johany Prónayovej, Podobizeň potuč-
nejšieho muža s bokombradami a Podobizeň Janky
Hlivayovej odporuje Kazinczyho obvineniam, že
by bol býval istý blahobyt, ktorý maliar prostřed-
ní ctvom svojej ženby a početných objednávok
dosiahol, vplýval jednoznačné v negatívnom smere
na úroveň jeho práč. Rovnako vyvracia aj Baye-
rovo skreslené, jednoznačné konštatovanie, že
v závereěnom období umelcov přejav klesol na úro-
veň bezduchého remeselného manierizmu.63 Z ma-
teriálu, ktorý nám bol přístupný, možno, naopak,
usúdif, že po získaní istej finančnej nezávislosti
Stunder vystupoval slobodnejšie voči svojim ob-
jednávatelům, neváhajúc vnášat do tváří svojich
portrétnych modelov často aj málo sympatické,
ba až negativné črty — ako to dokládá aj spomí-
naná Podobizeň neznámého zemana. Právě v tomto
závereěnom období svojej tvorby opustil do znač-
nej miery klasicistickú štylizáciu a nadsadenú

idealizáciu a primkol sa bližšie k realistickému
videniu i spósobu zobrazovania.
Stunderove portréty, určené často iba účelom
rodinno, resp. privátno-dokumentárnym, nadobud-
li vačšiu spoločenskú dosažnosť prostredníctvom
grafickej transkripcie. Viaceré z nich, najma
so vztah om ku kultúrnemu životu Uhorska, slúžili
ako předlohy k mědirytinám uhorským a rakúskym
rytcom — tak napr. Samuelovi Czetterovi,64 Ale-
xandrovi Adamovi Ehrenreichovi,86 Jánovi Joze-
fovi Neidlovi,66 Karolovi Heinrichovi Rahlovi,67
Fridrichovi Johnovi68 a zohrali takto vo svojej
době významnú spoločensko-kultúrnu úlohu.
Práce sakrálneho rázu sú početne i významové
menej závažnou zložkou Stunderovho výtvarného
prejavu. Máme o nich taktiež len kusé a ojedinělé
zprávy. Okrem oltárneho obrazu spišskonovoves-
kého kostola doložený je ešte obraz Ukřižovaného,89
malovaný roku 1798 pre grófa Chotka a určený
pre Dolnú Krupú, a oltárny obraz sv. Terézie
umiestnený svojho času v novovybudovanom rím.-
kat. kostole v Smolníku,70 podlá informácií ta-
mo jšieho rím.-kat. farského úřadu dnes rovnako
nezvěstný.
Celkom neznámou a neidentifikovanou ostává
pre nás predbežne Stunderova tvorba s mytologic-
kou tematikou, ktorá bola v dánskom umění jeho
doby ešte pevne zakořeněná a sprostredkúvaná
Jacobom Carstensom (1754—1798) dožívala tiež
v prostředí Nemecka a strednej Európy. Stundero-
va kompozícia Ganymed s orlom, přechovávaná
podlá J. Bayera roku 1912 v zbierkach bansko-
bystrického múzea, je dnes nezvěstná, obdobné
ako Berzeviczym spomínané obrazy — Venuša
a Bacchus a v Kószeghyho rukopisných poznám-
kách uvádzaná kompozícia Bacchusa s Ariadnou.
Je isté, že v období přelomu 18. a 19. storočia,
v době osvietenského racionalizmu, práce tohto
druhu nemohli ideovo zavážit; boli už mimo
pulzu súdobého života. Tón, v ktorom sa o nich
rozpisuje Kazinczy Jozefovi Szentgyörgyimu,71
akiste nemožno pripísať iba na vrub Stunderových
výtvarno-technických nedostatkov. Nasvědčuje
zrejme tiež tomu, že sa ich tematika javila v očiach
súdobých pokrokovo orientovaných představitelův
společnosti už anachronizmom. Zaujímavejšou sa
nám vidí preto Berzeviczyho zmienka72 o dnes už
rovnako nezvestnom obraze, spodobujúcom „dvoch
obnažených divochov v jaskyni“, ktorý vari před-
stavoval pokus o kompozíciu s prehistorickou te-

52