Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

otázky, lebo védy o umění móžu poukázat na nie-
ktoré dosiaï biele miesta v sústave vied o člověku,
a podobné aj naopak.13
Terajší stav je zrejme aj dósledkom vývinu vied
v poslednom storočí. S postupujúcou špecializáciou
sa prehlbovali i hranice medzi jednotlivými védami
na úkor riešenia komplexných problémov. Umenie
patří k najkomplexnějším javom, a tak védy
o umění, ktoré mali v důsledku pozitivistickej
tradicie tendenciu přibližovat sa k ideálu prírodo-
vednej exaktnosti, sa zároveň vzdalovali od sku-
točnej zložitosti vlastného predmetu, obmedzujúc
sa na deskripciu a klasifikáciu jeho vybraných,
najmä kvantitativné uchopitelných elementov.
Takýto druh snahy po exaktnosti móže však prak-
ticky vyúsťovat do agnosticizmu, lebo v skutečnos-
ti značí neadekvátně aplikovanie metod z jednej
oblasti na inú oblast.14
Otázku chcem osvětlit ešte z inej strany, aby
sledovaný problém predmetu a metody v dějinách
umenia vystúpil výraznejšie.
Pokúsme sa domyslieť důsledky faktu, že védy
o člověku a v ich rámci aj védy o umění sú charak-
terizované tým, že v nich si je člověk zároveň
subjektom aj objektom. Na rozdiel od prírodných
vied majú védy o člověku „introspektívnu“ po-
vahu: člověk sa v nich dívá na seba (na svoju
psychofyzickú štruktúru), na svoje objektivizácie
(na produkty svojej práce a tvorby), na zložitú
sústavu svojich duševných a fyzických nástroj ov
(„technológia“ poznávania, hodnotenia, práce a
tvorby) atp. Védy o umění majú podobné vnútorné
členenie v malom. Zapodievajú sa: a) tvořivým
subjektom a tvořivým procesom, b) uměleckým
dielom a jeho vlastnostami, c) společenským kon-
zumem umenia. Úsilie splnit čo najskůr kritériá
„exaktnej“ vědeckosti v umenovednom výskume
málo za následok, že bádatelská pozornost sa kon-
centrovala najmä na vlastnosti a zložky umenia,
ktoré sú objektivně najuchopitelnejšie. Preto sa
dosiahli relativné najváčšie pokroky v deskripcii
určitých materiálnych zložiek a vlastností štruk-
túry uměleckého diela.
Na druhej straně si však nemožno zastierat
skutočnost, že tieto úspěchy vo védách o umění —
aj v dějinách umenia — sa dosiahli za cenu urči-
tého redukcionizmu. Spočíval v tom, že příslušné
školy postupovali podlá devízy: „Umenie (podstata
uměleckého diela) nie je nič iné ako . . a podlá
konkrétnej podoby tohto redukcionizmu sa sú-


C. Bryen, Crinane, 1953.

stredovali na exaktně realizovanie přijatého teo-
retického modelu. Proti tomuto pracovnému postu-
pu, ktorý, opakujem, prináša mnohé čiastkové
úspěchy, třeba však zdůrazňovat existenciu umenia
ako celistvej štruktúry a potřebu zmocňovat sa jej
nie po elementoch, ale uchopováním zákonitostí,
platných pre celok. Védy o umění sa nestávajú
vedeckejšími vtedy, keď sa približujú kritériám
přírodovědného poznania a exaktnosti, ale keď
budú rozpracúvať vlastnú metodiku, adekvátnu
Specifičnosti svojho predmetu skúmania. A k spe-
cifičnosti tohto predmetu patří už spomenutý
antropologický moment, premietajúci sa vo fakte,
že vo védách o umění je si člověk Specifickým
spůsobom zároveň subjektom aj objektom.15
Teória a dějiny umenia sa však nemůžu uspo-
kojovat s globálnou tézou, že výtvarné umenia sú
spredmetňovaním člověka podlá „zákonov krásy“
v hmotných objektoch, ale musia, pochopitelné,
Uilbšie sledovat aj Specifičnost jednotlivých výtvar-

112