Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1.1967

Page: 115
DOI issue: DOI article: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1967/0279
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
cepcií nemal za ciel ukázat ich neplatnost alebo
nepoužitelnost, ale skór to, že ani jedna z nich
si nemóže nárokovat celistvé zmocňovanie sa
umenia a jeho historického procesu. Takúto schop-
nost však nepřipisuj em ani teorii spredmetnenia,
s ktorou som sa pokúsil ich konfrontovat. V teorii
spredmetnenia vidím jednoducho plodný aspekt
pri osvětlovaní ontologických stránok umenia,
konkrétné ontotvorného vztahu člověk — umenie,
na ktorý sa v umenovedných teóriách buď zabúda,
buď sa rieši úzko (psychologické teorie póvodu
umenia), alebo sa interpetuje metafyzicky (objek-
tívno-idealistická koncepcia umenia a jej odnože).
Náš prieskum rozličných metodických prístupov
k umeniu a k jeho dějinám sa nemohol skončit
inak ako zistením len relatívnej platnosti jednotli-
vých koncepcií, aj keď váčšina z nich vznikala
s univerzálnějšími ambíciami. Aké sú z toho
dósledky?
Domnievam sa, že v metodologii teorie a dějin
umenia bude musieť nevyhnutné dójsť k spolupráci
a ku koordinácii všetkých tých teoretických a me-
todických postupov, ktoré sa ukázali plodnými
pri postihovaní aspoň niektorej čiastkovej vlast-
nosti či zákonitosti umenia a jeho dějin. Heslá
metodického purizmu, vynášané či sprava, či
zlava, sú svojou podstatou dogmatické, lebo
vyúsťuj ú do názorovej neznášanlivosti a samolú-
bosti jednotlivých škol a koncepcií. Vidím v tom
na jednej straně dedičstvo postupnej vednej špe-
cializácie, s ktorou sa pomaly strácal pohlaď na
diferencovaný celok a ktorá sa ukázala neschopnou
zmocňovat sa problémov hraničných a komplex-
ných. Pravděpodobně to však zapříčiňuje aj ná-
kazlivý příklad samého umenia, ku ktorého auten-
ticitě vždy patřila individuálna jedinečnost a neo-
pakovatelnost. Tieto „umělecké“ cnosti majú sice
určitý význam aj v teorii, ale len v štádiu tvorby
filozofických hypotéz. No keď nastupuje konkrétna
vedecká práca, ktorá je predovšetkým spoluprácou
mnohých na budovaní jediného otvoreného systé-
mu příslušnéj védy, vtedy už nemá miesto meto-
dický purizmus (ktorý nevyhnutné smeruje k re-
dukcionizmu), ale len konštruktívna spolupráca
na báze úsilia o syntetizujúci metodologický pódo-
rys. Tejto tendencii sa nemóže vyhnúť ani teória
a dějiny výtvarných umění, a to už preto nie, lebo
v dielach výtvarných umění sa křižuj ú temer
všetky faktory, potřeby a záujmy člověka a spo-
lečenského života. Nemožno ho teda uchopovat

nijakým úzko redukčným teoretickým modelom,
ale třeba hladať takú pracovnú hypotézu, ktorá
by dovolovala integrovat v primeranej vnútornej
hierarchizácii čo najviac ověřených metodických
a názorových aspektov. A teda integrovat aj po-
znatok o Specificky antropologickou! póvode a po-
vahe umenia.
6. Niakolko dósledkov pre teóriu umenia a dejepis
umenia
Vyjdime z porovnania védy a umenia. Oboje,
aj veda, aj umenie, sú člověkovým dielom. Lenže
je tu podstatný rozdiel: veda ako člověkovo dielo
má za ciel poznávat skutečnost jednak ako takú,
jednak pre člověka. V miere tohto poznania sú
kritériá jej pravdivosti a hodnoty. Umenie, naproti
tomu, je nielen člověkovým dielom, ale aj spred-
metnením povahy a podstaty člověka. Preto kri-
tériá umenia nespočívají! v známej adekvátnosti
uměleckého obrazu réalité.
Vnútorné zákonitosti uměleckého diela nie sú
dedukovatelné z objektívnej skutečnosti v tom
zmysle, že sú jej odrazom, ale třeba ich vyvodzovat
zo štúdia zaradenosti člověka do reality, zo vztahov
člověka ku skutočnosti a k sebe, z povahy 1’udskej
a spoločenskej praxe, z 1’udských záujmov, sklonov
a potrieb, inými slovami, zákonitosti umenia sú
odrazom a destilátom antropologických zákoni-
tostí.
Z toho vyplývá, že aj významové, sémantické
vlastnosti uměleckého diela třeba dedukovat z tých-
to antropologických daností. Jednotlivé zložky
(znaky) uměleckého diela, ak aj sú odrazom a zob-
razením určitých javov skutočnosti, nemajú zá-
kladný estetický zmysel v tomto zobrazení (a to
dokonca ani v portréte), ale v tom, že vyjadrujú
určité zoskupenia 1’udských potrieb, záujmov, po-
citov, ideí, čiže sú spredmetnením člověka ako
individuálneho tvorců i člověka ako druhu.
Keby to tak nebolo, nemohla by existovat oso-
bitná problematika tzv. vývinu v umění a neexis-
tencia tzv. vývinu umenia. V modernej teorii
umenia sa čím ďalej tým menej pochybuje o tom,
že umenie sa ne vy ví ja stupňovité či lineárně ako
napr. veda alebo technika; preto umenie novej
doby nestojí vyššie ako umenie renesancie, středo-
věku alebo antiky, ale najlepšie výsledky umenia
novších epoch sa iba priraďujú k najlepším vý-

115
loading ...