Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1.1967

Page: 116
DOI issue: DOI article: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1967/0280
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
sledkom umenia predošlých epoch. Tento jav,
zdanlivo popierajúci zákony dialektiky, negácie
a vývinu, by bol nevysvětlitelný, keby neexistovala
človečenská, antropologická povaha umenia, čiže
keby umenie bolo iba poznávacím odrazom sku-
tečnosti a nebolo by predovšetkým objektivizáciou,
zhmotněním zložitej skladby samého člověka.Otáz-
ka před uměleckým dielom teda neznie tak, čo
v danom diele zodpovedá réalité, ale tak, čo v ňom
zodpovedá tým-ktorým zložkám, vrstvám, ten-
denciám a pod. v ludskej individuálnej a druhovej
existencii.
Tým sa, prirodzene, nemá popierať význam alebo
užitočnosť teorie odrazu. Je však zřejmé, že v oblas-
ti umenia móže mať len ohraničená platnost, a to
v podstatě na stránky a javy, na ktoré je adekvátně
uplatňovat gnozeologické hladiská a kritériá. Tře-
ba pamätat, že podstatná stránka umenia nie je
gnozeologickej povahy a proveniencie. Umenie
nevznikalo preto, aby v ňom člověk fixoval nějaké
poznanie. Vznikalo ako jedna z foriem životnej
ludskej praxe, a to tá forma, v ktorej člověk
materializoval svoj životný pocit, svoj vztah
k světu a k sebe, na ktorej vyjadřoval dosiahnutú
a túženú mieru človečenskosti. Napätie medzi
skutočnosťou a ideálom sa v umění nezhmotňuje
v gnozeologických, poznávacích súdoch (i keď
často má táto podobu), ale predovšetkým vo for-
mách esteticko-materiálneho, zmyslove naliehavé-
ho spredmetnenia. A keďže toto napätie ako výraz
vnútornej ludskej životnej dynamiky patří k stá-
lým vlastnostiam ludskej povahy a životného
pocitu, móže nám byť umenie minulosti intimně
blízké a móžeme v ňom vidieť vrcholné výtvory
člověka, uznávané za platné předobrazy aj pre
životná prax sáčasného 1’udstva.
Metodológia vied o umění, rámcové vzaté, sa
doteraz vyvíjala v jednostrannej a, dá sa povedať,
zvázujácej závislosti od metodologie prírodných
vied. Je však zřejmé, že nekritické zovšeobecňo-
vanie scientisticko-gnozeologických prístupov a
kritérií, neodmyslitelných v prírodných védách,
málo a má pre umenovedná prácu vela nežiadácich
dósledkov. Najma vtedy, ak sa umělecké dielo
a iné umelecko-estetické javy považujá len za ob-
jekty na opis, analýzu a klasifikáciu, a nevidí sa

v nich Specifický charakter ich proveniencie a funk-
cie. Védy o umění — ako vóbec všetky védy —
musia prehlbovať svoje poznávacie a hodnotiace
nástroje, teda svoju metodiku, čo najviac smerom
k povahe svoj ho predmetu. Len tak možno aj tu
splnit priam abecedná požiadavku, aby metoda
védy zodpovedala danému predmetu, čiže aby mu
bola adekvátna.
Azda ani na jednom odbore ludskej činnosti sa
tak vypuklo nečrtá dialektika měnlivého a kon-
štantného ako právě v umění: je to stále na-
pätie medzi tendenciou k neopakovatelné je-
dinečnému a faktom čohosi nevyhnutné trváceho,
bez čoho by nebolo vnátorne menlivej jednoty
ludských dějin a v ich rámci i dějin umenia. Každé
umělecké dielo je tvořivým činom potial, pokial
je neopakovatelné nové v porovnaní s tradíciou,
ale zároveň je uměleckým dielom potial, pokial
zodpovedá určitým všeobecným zákonitostiam,
vyplývajúcim z totožnosti ludského druhu, a funk-
ciám, ktoré umenie málo a má vo vztahu k člověku.
Až keď zaniknu antropologické konštanty, ku kto-
rým patří aj identita pojmu umenie, zmenia sa aj
najvšeobecnejšie zákonitosti umenia, čiže až odvte-
dy bude možné hovořit o dějinách umenia len
v kategóriách diskontinuity bez ohladu na kate-
góriu kontinuity.
Dějiny umenia ako vědná disciplína si v prie-
behu svojej existencie vypracovali určité všeobecné
i špeciálne metodické postupy. Úlohou tejto štúdie
bolo uvažovat o niektorých z najvšeobecnějších
otázok dějin umenia ako védy a ukázat, že dějiny
umenia nemóžu ostat lahostajné k ideovo-teore-
tickým aspektom, ktoré sú dnes aktuálně vo filo-
zofii a vede vóbec. Platí to aj pre dějiny umenia,
ktoré sa hlásia k tézam dialektického a historického
materializmu a stoja dnes před úlohou podstatné
prehíbiť svoj teoreticko-metodologický profil, ne-
málo poškodený praxou z obdobia dogmatizmu
a vulgarizácie. I keď sa naše úvahy dotýkali skór
teorie našej védy než jej konkrétnéj metodiky,
domnievam sa, že nie sú bezvýznamné ani pre
každodennú výtvarno-teoretickú a umeleckohistc-
rickú prácu, lebo směrovali k reviduj úcemu po-
hladu na podstatu uměleckého diela, teda na vlast-
ný predmet bádatelskej práce v dějinách umenia

J16
loading ...