Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

12. Franz Anton Maulbertsch, rocúna gv.
a. 3r.Joncáú?Mwo okolo roku 1752—1753, v zbierkach
Rakúskej galérie vo Viedni, olej

Bystrici), no pokiat je známe, bol maliarom
oltárnych obrazov a technikou fresky nepraco-
val.^ Opodstatněně jšia by bola atribúcia Jánovi
Meidingerovi (1733—1806), viedenskému matiaro-
vi, autorovi obrazu z 1'avého bočného oltára
bratislavskej svátoladislavskej kaplnky a Maul-
bertschovmu spolupracovníkovi, zúčastněnému na
prácach v Pápe a v Szombathelyi, no o jeho pobyte
v Bratislavě nemáme konkrétnéjšie dokazy. Atri-
búciu Andrejovi Zallingerovi podporuje z novo-
zistených faktov skutočnosť, že sa v tomto období
zdržiaval v Bratislavě. Okolnost, že v bratislav-
ských daňových výkazoch z rokov 1774—1777
jeho měno nie je zavedené, dovoluje dokonca
předpokládat jeho eventuálnu spoluprácu pri
realizovaní Maulbertschovej fresky v Dyjí, čo by
súčasne vysvětlovalo jej dovernú znalost; no
k jeho autorstvu sa stavíame v tomto případe

napríek tomu s ístou rezervou. Líneárne, miestami
až nemalíarsky kresebné traktovaníe (tieňovaníe
šrafovaním) fresíek kaplnky Corporis Christi sa
zdá byt Zallingerovmu maliarsky citlivejšiemu,
vernejšiemu prejavu predsa len do istej miery
vzdialené.
Z podobných do vodo v nie je celkom přesvědčivá
ani atribúcia fresky kupoly bratislavského aspre-
montského paláca, ktorá kompozíciu Starého
a Nového zákona z kaplnky Těla Kristovho
opakuje s malými variáciami.
Vo svetle svojich doteraz zistených a hypote-
ticky pripísaných práč javí sa Andrej Zallinger
ako skromný, menej talentovaný epigon a násle-
dovník Franza Antona Maulbertscha, ktorý si
od svojho učitela ,,vypožičiava" neraz jeho
osvědčené kompozičné schémy a riešenia. Podobné
si z bohatej zásobnice Maulbertschových postáv
osvojuje aj niektoré typy svátcov. Genealógia
týchto kompozícií a typov vedie neraz až k príkla-
dom raného benátského settecenta. Andrej Zallin-
ger nadvázuje najma na Maulbertschove práce
z konca páťdesiatych a zo šesťdesiatych rokov
18. stor., možno teda předpokládat, že v tejto
době — době uměleckého formovania — bol jeho
vztah k Maulbertschovi najintenzívnejší. No
pokial' u Maulbertscha ide v tomto období o etapu
jásavého, formové i farebne s virtuóznou 1'ahkosťou
rozihraného rokoka, v Zallingerovom epigónskom
přej ave sa táto bravúrnost a 1'ahkosť stráca.
V jeho kolorite i v robustnejšej, hmotnejšej forme
vychádzajú na povrch niektoré příznaky staršej
slohovej vlny baroka, ktoré súvisia azda s re-
miniscenciami na rodinnú dielňu. Statickejšie,
tarbavejšie postavy sú v pomere k obrazovej
ploché zvyčajne o cosi váčšie ako Maulbertschove,
ich dramatičnost sa rozplývá v patetických,
vyumelkováných gestách. Jeho obrazy postrádájú
aj priestorovú híbku majstrových kompozícií.
Maulbertschov živý, výrazný rukopis nahrádza
u Zallingera váčšinou opatrnější tah štetca, ktorý
si volnost a rozmach dovoluje iba ak v detailoch.
Kolorit je bez typickéj maulbertschovskej svieti-
vosti a iskrivosti a spravidla je skromnější aj na
valérové bohatstvo. Napríek všetkým týmto

13. Franz Anton Maulbertsch, Zázrak gr. Lnch-Jaru,
kupolová malba v kaplnke sv. Ladislava v Prima-
ciálnom paláci v Bratislavě, 1781

42