Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

K teorii a dějinám pojmu štýi


ELENA DUBNICKÁ

I. Úvod
Od čias prudkého útoku oproti tzv. naturalizmu
v oblasti ,,duchovných" vied na rozhráni 19.
a 20. stor., ktorý uskutočnili Dilthey, Rickert,
Windelband a i., nemože sa ani jedna spoločensko-
vedná disciplína konsolidovat bez toho, aby si
nevymedzila svoj specifický vedecký predmet
a teda aj jemu zodpovedajuci faktový alebo
pramenný materiál a aby sa nesnažila rozvit aj
svoju specifická metodu skumania. Materiál védy
bývá mnohoznačný a tie isté fakty alebo javy
možu byť zrejme aj objektom studia viacerých,
rozdielnych, ba i navzájom súperiacich disciplín,
ktoré sa usilujú demonstrovat vedeckú produktív-
nosť svoj ho specificky vlastného přístupu alebo
podchodu k materiálu. Každý vedecký odbor,
ktorý je pozorný na svoju prestiž, pokuša sa zdô-
vodniť svoj raison ďetre a svoju kompetentnost
na riešenie vědeckých problémov zvýraznit aj
tým, že si vypracuva vlastnú teoretická a metodo-
logická aparatúru, ako aj svoju vlastnú pojmová
sústavu, ktoré však nemóžu byť samoúčelné, ale
musia byt produktivně a umožňovat dospieť
k novým pozitívnym a hodnověrným výsledkom.
Takouto náročnou cestou zrejme možno najlepšie
obhájit svojprávnosť a existenčnú nutnost akej-
kolvek vedeckej disciplíny. Na tomto stave věcí
málo mění okolnost, že niektoré směry, inspirované
idealistickou hlozohou, prejavujú sklon špeci-
hčnost svoj ho objektu i podchodu natol'ko zveli-
čovat a zabsolútňovať, až zavše stráca takto
pěstovaný vedecký odbor svoje potřebné kontakty
k příbuzným alebo i ,,pomocným" disciplínám.
Pokial' ide o oblast výtvarného umenia, k tej
existujú dva základné a v istom ohlade i proti-

chůdné postoje, ktoré sá podlá nasej mienkv
rovnako oprávněné, a to postup umelecko-histo-
rický a postup umelecko-teoretický alebo syste-
matický, čo však nijako nevylučuje ani možnost
ich spájania alebo kombinovania, a to aj u jedného
vědeckého pracovníka, aj keď třeba povedať, že
takáto dialektická jednotnost v pracovnom postu-
pe je skór výnimočná. Opodstatněnost historické-
ho spósobu skámania vyplývá jednak z toho, že
umenie a umělecké hodnoty nie sú veličinami
nepremennými, ako aj z toho, že staršie umělecké
diela třeba nielen zbierat, ale aj datovat a atri-
buovat a zaradovat do příslušných uměleckých
alebo i kultúrnohistorických kontextov, a že je
potřebné pochopit, akým sposobom prichádza
k historickým, resp. vývinovým premenám v umě-
ní. Umělecké dielo je tiež potřebné interpretovat
historicky, připadne i kultúrnohistoricky, ak máme
postihnúť jeho povodný zmysel, ktorý može byť
modernému laikovi vonkon.com už nepřístupný.
Pravda, ani historický sposob skámania umenia
nemože sa uplatňovat bez toho, aby historici
nemalí svoj náhlad na také otázky, čo je to
vlastně umenie, aký je jeho vztah ku skutočnosti
i k iným sférám spoločenskej aktivity a pod.,
teda k takým problémom, ktoré spadajú hlavně
pod kompetenciu všeobecného teoretického skú-
mania umenia.
Spoločnou úlohou teorie i historie umenia je
vypracúvat a spresňovať taká sústavu slovných
pojmov, ktorá by umožnila čím adekvátnejšie
opisovat a vykládat i jednotlivé umělecké javy
a ich premeny. Je to úloha nemalá, pretože už aj
sám opis mateřiálnej formy uměleckého diela,

63