Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

Irena Blühovà

Bauhaus — očami bývalého študenta
I
Sú historici, ktorí dokazujú, že za cielbm, ktorý si
dal Bauhaus, skrývá sa tužba, aby sa humanistická
jednota světa zrodila aj pomocou velkých umě-
leckých činov. To, že Bauhaus nemohol tento záměr
splnit, nezáviselo od jeho krátkého pósobenia,
ale najma od neprajnosti vtedajších spoločenských
a politických pomerov, na ktorých musel vznešený
ciel Bauhausu stroskotat. 0 jeho bytí a nebytí
vždy rozhodovali politické strany. Vo Weimare to
bola pravica, ktorá povedala nebýt, ktorá však
bila a čoskoro zabila. V Dessau roku 1925 to bola
tavica, ktorá povedala byt, preto nebila, ale
oživila. Roku 1932 v Dessau a roku 1933 v Ber-
líne to bola zase pravica, ale už fašistická, ktorá
nielen bila, ale aj ubila. Bauhaus sa takto stal aj
objektom kultúrno-politických dějin.
Dnes, keď sa už konečne začalo otvorene hovořit
a písat o krize v našom školstve, a v jeho rámci
aj o školách uměleckého směru (článok o VŠMU,
rezolúcie na róznych fakultách a i.), je len vítaná
každá podnětná myšlienka, ktorá ju pomóže
odstránit. Každé poznanie o prúdoch avantgard-
ných škol pomóže zjednocovat aj humanistické
prúdy světověj kultury. Socialistická kultúra si
to vyžaduje.
Vedieť o týchto prúdoch, to znamená poznat
aj Bauhaus. Bauhaus sa ani dnes, 35 rokov po
svojom zániku (a tým menej kedysi) nedá zařadit
do kruhu běžných vysokých škol. Pionierska,
priekopnícka práca tejto školy začína byť znovu
na celom svete pojmom. Hovoří sa o nej ako o prvej
polytechnickej a polyumeleckej vysokej škole,
o prvej škole antiakademickej a antikonvenčnej.
Jej život bol krátký: lf-ročně jestvovanie však
stačilo, aby dala tol'ko ako iná za desatročia,
a tol'ko přežila, tol'ko prebojovala ako málo škol
v historii.
Idem hovořit najma o týchto bojoch:
o bojoch o Bauhaus,
o bojoch proti Bauhausu,
o bojoch za udržanie Bauhausu,
o bojoch študentov na Bauhause
a o bojoch světa, v ktorom Bauhaus jestvoval,

tak ako som to s ním přežívala v naj kritickéj sich
rokoch 1931 —1932. Pripúštam si niektoré nepřes-
nosti, niektoré prikrášlujúce momenty, možno aj
subjektivné podanie, ale odstup 36 rokov to azda
ospravedlňuje. Nie som teoretik-vedec, som len
,,kultúrno-politický rozprávač", ktorý hovoří z as-
pektu bývalého študenta na tejto vysokej škole.
Berte preto mój príspevok z tohto hl'adiska.
Vela doteraz nepochopeného vo vývoji Bau-
hausu, vlastně v ňom a okolo něho sa dá pochopit,
ak poznáme konkrétné okolnosti a trochu historie,
prostredie a mentalitu, ovzdušie jeho ,,chlebodar-
cov" a ,,priestorodarcov". Budem hovořit len
o tej době a udalostiach, o tom meste, potažné
štáte, ktoré poznám osobné, z vlastných poznat-
kov a prežitia s doplněním poznatkov mojich
naj bližších kamarátov z Bauhausu a materiálov
pre nás tzv. ,,zákulisných", ale nie celkom nezná-
mých, viac vytušených ako ověřených. 0 tých
by som nehovořila, keby som ich nenašla overené
v publikácii ,,0berbúrgermeistra", ktorý vlastně
vybojoval a húževnate, oduševnene napomáhal
existenciu z Weimaru vyhodeného Bauhausu
v Dessau, hlavnom meste Anhaltu. V knihe Fow
Fritz Hesse, dessau-
ský hlavný mešťanosta kreslí viaceré události
okolo Bauhausu, ktoré, ako som povedala, boli
pre nás študentov, ale aj ostatných nezasvátených
až doteraz nejasné. Aby si vedel člověk věci vy-
jasnit, musí sa přesadit do prostredia města, ako je
Dessau, ktoré v posledných desaťročiach minu-
lého storočia bolo v prvom rade ,,dvorským mes-
tom" (Hofstadt). Skoro všetci remeselníci a maji-
telia obchodov boli hohieferenti (dvorní dodáva-
telia). Hrdo si to vyvěšovali na vkusných erboch
na svoje domy a ich potomci sa tým pýšili ešte
dlho aj potom, keď už neboli nijaké dvory, ale
vláda so sociálnodemokratickou váčšinou. A nie
je teda náhoda, že právě remeselníci a obchodníci
boli iniciátormi boj a proti pokroku a najma proti
Bauhausu, v ktorom viděli nielen nositel'a nebez-
pečných ideí, ale už aj konkurencím Pre vačšinu
z nich jedinou duševnou potravou po viac ako

125