Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 69
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0079
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Istý komentátor Vergília v tzv. Aku Ferg^h
vysvětluje, že umelec vytvořil svoje F?;/FoFcu
v ,,stilus humilis", Georgien v ,,st.ilus mediocris"
a príkladom pre ,,stilus gravis má byť He%ei&?V
Keďže každý z týchto štýlov stvárňoval osobitný
,,námět", život ludí rozličných povolaní a odlišná
krajinu — ukazuje sa, aký závazný hierarchický
vztah jestvoval tu medzi térnou a stylistickým
stvárňováním. Pravděpodobně pod vplyvom tohto
triadického štýlového členenia aj L. B. Alberti
vo s vo j ich De-sůdicA o ^7nrde7ú7ve striktně
rozlišuje, pre ktoré chrámy slobodno používať
štípy ,,štýlu", t. j. systému dórskeho, korintského
alebo iónského. Tak sa zdá, že převážná část
krajinomalby, ba i žánrového maliarstva od rene-
sancie cez manierizmus a barok až po klasicizmus
bola poplatná vo svojej koncepcii tomuto sloho-
vému podriaďovaniu sa zobrazovanej témě. Iste
nebude náhodou, že ešte na začiatku 18. stor.
Furetier, ktorý kladie velký doraz na správný
význam slova sloh, stále v zmysle antickéj rétoriky
rozlišuje ,,style sublime", ,,style simple" a ,,style
médiocre". V závislosti od přísné dodržiavaného
vztahu medzi vybraným sujetom alebo uměleckým
žánrom a použitým typom slohu vytvára sa istá
vnutorná hierarchizácia, určité náměty aj v rámci
jedného výtvarného odboru sa považujú za ^vy-
soké" (napr. historická malba) a druhé za ,,nízké"
(žáner, portrét). Nižšie hodnotenie portrétu sa
odůvodňovalo tým, že tento žáner nutné je
závislý od podoby s modelom, a preto nepone-
chává dostatočné pole pre uplatnenie estetického
ideálu. Tak sa zdá, že takáto hierarchizácia štýlov,
žánrov a tém velmi vyhovovala vtedajšej stavov-
skej organizovanej a hierarchizovanej spoloč-
nosti, aj keď táto relácia nie je ešte náležíte
preštudovanáV Je přitom příznačné, že barok,
ktorý rozvil naširoko krajinomalbu ako samostat-
ný umělecký žáner, dokázal ju traktovat značné
diferencované — heroický, romanticky, idylicky
i intimně, čo viedlo aj k ustáleniu určitých kon-
venčných spósobov stvárňovania, ktoré přesahujú
hranice tohto dobového štýlu a sú zistitelné až
hlboko do 19. stor.
Do okruhu týchto spravidla hierarchizujúcich
klasihkácií a žánrových štýlov spadá pravdě-
podobně aj problematika ,,modov", ktorá bola
nedávno zaktualizovaná niektorými umenoved-
cami (Meyer-Schapiro, Gombrich a Bialostocki).
Termín ,,modus" sice je převzatý z hudobnej

terminologie, připadne zo scholastickej syllogistiky,
ale móže poslúžiť nielen na intepretáciu náhtadov,
vyskytujúcich sa v traktátoch 17. —18. stor.
o výtvarnom umění, ale aj pre lepšie pochopenie
a vysvetlenie tvořivých snáh a zvyklostí samej
umeleckej praxe príslušnej epochy.^ Pojem ^mo-
dus" je najviac blízky k pojmu ,,druhový štýl",
keďže umelec si ho móže uvedomele volit, na roz-
diel od historického, dobového uměleckého slohu,
ktorý sa vytvára spravidla dost spontánně (ak
k tomu, prirodzene, nechýbajú příslušné umělecké
i mimoumelecké předpoklady) a na ktorý umelec
príslušnej epochy reaguje aj vtedy, keď sa mu
nepodriaduje, ale ho svojou tvorbou popiera
a odmieta, ako to bývá priam u tých najmohut-
nejších, najzložitejších a najizolovanejších umel-
cov.
Hoci v duchovno-historickom období osvieten-
stva a preromantiky ,,klasická ideológia" ešte bola
plné pri moci a našla svoj výtvarno-umelecký
pendant v nových vlnách výtvarného klasicizmu,
jednako s.a tu objavujú i niektoré pojmy, ktoré
maiú neskór hrát významný zástoj v dejepise
umenia. Je to predovšetkým pojem ,,národného
ducha" (Voltaire, Montesquieu, Herder a i.),
ktorý umožnil dospieť k pojmu národného umě-
leckého štýlu a mal t.iež niektoré ďalšie dóležité
konzekvencie vo vývine romantických i neskorších
úvah o umění. Osvietenské koncepcie a náhlady
o závislosti umeleckej tvorby od podmienok
geograhckých, klimatických a pod. sa napokon
prejavujú už aj u Johanna J. Winckelmanna,
ktorého obvykle považujú za zakladatel'a vědecké-
ho dějepisu umenia. I keď je pravda, že aj Winckel-
mann podliehal ,,klasickej ideologii" a chápal
umělecký sloh ešte normativisticky, jednako jeho
priekopníckym činom bolo, že prvý použil pojem
štýlu pri umeleckohistorickom periodizovaní roz-
siahleho výtvarného materiálu, ktorý nanovo
odhalili najma archeológovia už na konci 18. stor.
v Grécku. Winckelmann vo svojich De^'hmc7?,
rozčlenil celú umeleckú tvorbu tejto
velkej epochy do štyroch slohových období.
Prvú fázu označil za diela antického štýlu —
druhu — kam zařadil tvorbu Feidiasa — za fázu
vznešeného štýlu. Tretie obdobie zahrnuj úce
artefakty Praxitela a Lysippa nazval štýlorn
pěkným a štvrtú fázu pomenoval obdobím napo-
dobňujuceho štýlu, kedy išlo o umeleckú tvorbu
do zániku starověku

69
loading ...