Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 71
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0081
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
v dósledku ahistoričnosti i normativizmu dospieť
vzhladom na ,,neklasické" nmelecké štýly na-
na j vyš k istým názorovým představám, ktoré —
keďže sa vztahovali na zdanlivo nesamostatné,
,,primitivné" aleho ,,scestné" fenomény — nebolo
ani přípustné rozvit v svojprávne a samostatné
stylové pojmy. Pódu pre nový moderný histo-
rizmus připravovali už, ako sme spomenuli, aj
niektoré myšlienky osvietenstva. Tak napr. osvie-
tenská idea tolerancie, ktorej kořene siahajú až
k Leihnizovi, našla svoje významné uplatnenie
nielen vo sféře náboženstva, kde pomohla zoslabit
konfesionálny fanatizmus a antagonizmus, tak
typický pre neznášanlivú dobu protirefonnácie,
ale zapósobila nemálo významné aj vo sféře
umenia, aj keď ju tu připadne reprezentujú skór
přívrženci preromantiky a romantizmu. Osvie-
tenská svojím póvodom je pravděpodobně aj
idea světověj literatury a nepochybné i světového
umenia, ktorú nachádzame sfonnulovanú zretelne
u Goetheho, ale roku 1848 aj v
Marxa a Engelsa. Podlá Herdera každý
národ vnáša svoj obolus do pokladnice světověj
literatury a toto poslanie móže splnit iba on.
Rozvitiu tejto myšlienky, respektive domýšlaním
idey národného ducha dospievajú romantickí
myslitelia k pojmu národného uměleckého štýlu,
ktorý si udržal svoj význam v dejepise umenia
až do našich čias, aj keď sa neraz zneužíval pre
potřeby expanzívnej nacionalistickej ideologie
a politiky. Už roku 1797 píše Wackenroder
o ,,tolerancii a láske k člověku v umění", že
,,Bohu je rovnako lubivý gotický chrám ako
chrám Grékov" a formuluje rečnícku otázku:
,,Neleží Rhn a Nemecko na jednej zemiP'^
Je nepochybné, že idey tohto druhu malí ďaleko-
siahly význam i pre ďalšiu orientáciu a kladenie
problémov aj v samom dejepise umenia, ktorý
čoraz váčšmi překračoval úzký rámec umeleckej
biografie a pokušal sa pochopit velké historické
celky, aj ked na druhéj straně romantický pojem
,,génia" priniesol nový impulz aj pre personalis-
tický spósob pestovania dějepisu umenia a tým
podnětně vplýval na vytváranie pojmu indi-
viduálneho štýlu Nová, romantická umělecká
ideológia znamenala velký duchovný prevrat,
no panstvo klasických doktrín sa jej nepodařilo
zlomit alebo odstrániť bez úporných bojov, ako
o tom svědčí aj pověstná ,,bitva o Hernaniho"d"
Romantizmus sa neuspokojil iba negativnou prá-

cou, tým že odkryl skutočnú iluzórnosť klasickej
ideologie, ale obrátil zřetel' na určité hodnoty
iracionálně, ktoré neboli racionalistickými doktrí-
nami doceňované. V jeho ponímaní forma je
výrazovým symbolom, ktorý je podmienený čini-
telmi národnými i duševnými.^ Hodnota sa
připisuje teraz nielen tomu, čo je ,,absolútne"
a esteticky dokonale krásné, ale aj tomu, čo je
originálně, interesantné, vytvořené uměleckým
,,géniom", alebo napokon aj samorastlým ano-
nvmným, ale úprimným ludovým umelcom. Bez
prekonania klasickej doktríny a estetického norma-
tivizmu a zároveň bez víťazstva nového historizmu
si len tažko možno představit aj vznik moderných
umeleckohistorických pojmov, vztahuj úcich sa
na hlavné európske dobové štýly. Hoci názvy
týchto velkých štýlov sú zvačša tradičné a skór
konvenčné, ba spravidla sa povodně ani netýkajú
nejakej podstatnej stránky štýlového javu, ne-
vznikli a neujali sa ani potom naraz. Celkove
možno o nich povedat, že sa vytvárali cestou
empirického zovšeobecňovania a tak, že zmyslovo-
názorná stránka štýlových javov bola východiskom
alebo aspoň oporou pre ich sformovanie. Vo vačši-
ne prípadov došlo k ich utvoreniu vlastně ešte prv,
než sa dejepis umenia mohol opriet o exaktnú
teóriu a plné vypracovanú metodu. Hoci je přitom
dost tažko možné představit si pojem gotického,
renesančného alebo iného dobového štýlu bez
existencie a spolupósobenia určitého teoretického
pojmu štýlu. sotva sa dá tvrdit, že skúmanie
umenia si už v 19. stor. vytvořilo nějaký všeobecne
uznávaný, exaktne teoretický pojem štýlu a tomu
zodpovedajúcu štýlovú teóriu. Historici umenia
malí zrejme najschodnejšiu cestu tam, kde přísluš-
ný dobový štýl mal svoje vlastné, len jemu prislú-
chajúce tvaroslovie, no tak to bolo len v niektorých
prípadoch; postupné sa vyškolil zrak uměleckých
historikov aj pre rozlišovanie subtilnějších rozdie-
lov a nuansí a získané poznatky a skúsenosti
dovolili napokon dost zretelne diferencovat nielen
jednotlivé slohové štýly operujúce s týmže alebo
příbuzným formovým aparátom, ale aj vo vnútri
štýlu rozlišovat rozdielne jeho vývinové stupně
alebo i paralelné a protichůdné tendencie.
Empirické štúdium materiálu viedlo k poznat-
ku, že každý historický umělecký sloh mal určité
svoje štýlové alebo formové příznaky, ktoré sa
ponímali spravidla ako dósledok určitého sloho-
tvorného alebo zjednocujúceho principu. Ukázalo

71
loading ...