Možno v stručnosti povedať, že Coellenova
kniha je zaujhnavým pokusom o vypracovanie
všeobecnej teorie štýiu ako súčasti teorie nmenia,
ktoru autor charakterizuje ako disciplinu hlozo-
hckú, vyžaduj ucu si pri vypracúvaní svojich
fundamentálnych pojmov metodu transcendentné
logickú. Preto odmieta Semperovu ,,materialis-
ticku" teóriu štýlu, ktorá vraj nedokázala vóbec
preniknút do sféry problému umenia a bola
zásadné nespósobilá na konštruovanie histo-
rického slohového vývinu. Coellen má však
metodologické výhrady aj proti Schmarsowovej
škole, ktorá aplikovala sloh psychologickým spó-
sobom. Coellen dokazuje, že tam, kde sa psycho-
logický postup pokúša o vysvetlenie štýlu, musi sa
už utiekať k hlbším predpokladom svetonáhladu,
ktorý už vóbec nie je psychologického charakteru.
Demonštruje to na výklade, pri ktorom psycho-
logicky orientovaní skuinatelia tvrdia, že v proti-
klade k antike, v ranokresťanskom umění neko-
nečný priestor dosiahol také formy, že určil
sloh tejto epochy ako symbol duchovnosti křesťan-
ského svetonáhladu; no sama metodická výzbroj
výtvarného psychologa, učenie o nutnom znovu-
prežívaní uměleckého artefaktu neposkytuje nijaké
vysvetlenie pre suvislosť medzi nekonečným prie-
storom a špecihcky křesťanským svetonázorom.
Ani čisto empirické reprodukovanie štýlu podïa
jeho jednotlivých príznakov nepovažuje Coellen
za vedecky dostatočné. Poukazuje na to, že bez
všeobecnej teorie štýlu, bez dehnície štýlu a prin-
cípov štýlového vývinu sa umělecká história
nedostane na vyšší stupeň svojho vývoja, nad
púhy empirizmus, ktorý móže známky štýlov len
opísať, ale nedokáže vedecky vysvětlit genézu
štýlu, štýlovú premenu, štýlový vývin.
Podlá Coellenovho názoru aj Wölffhn vo svojej
publikácii o základných umeleckohistorických
pojmoch postupoval čisto empiricky a bez syste-
matického usporiadania. Najviac ho zaujala Wölf-
flinova myšlienka, ktorú ďalej jej autor sám už
nesledoval, že totiž formové rozdiely koniec
koncov spočívajú v rozdieloch svetonáhladu,
a právě v tomto bode chce Coellen ďalej rozvit,
problematiku slohových pojmov.
Myšlienka, že štýl určitéj doby je výrazom jej
svetonáhladu — ako konštatuje Coellen — je
vraj naširoko uznávaná, no mnohí umeleckí
historici si s ňou nevedia rady, zatial' čo by sa
z nej mal stať základ vědeckého skúmania. V úvode

svojej knihy kritizuje takých bádatelov, ktorí sice
uznávajú suvislosť medzi štýlom a svetonáhladom,
ale nevedia ju spravidla konkrétné ukázat, pre-
tože nedisponuj ú správnou teóriou a terminológiou
štýlu. Na druhej straně sa však oprávněně ohradzu-
je proti tomu, aby sa diletantský plietli dovedná
rožne heterogénne oblasti. Coellenova transcen-
dentno-logická metoda — vychádzajúca z Heglovej
dialektiky — je aplikovaná tak, aby sa rešpekto-
vala osobitost róznych oblastí, ako aj historizmus.
Pri vypracúvaní všeobecnej teorie štýlu obracia
Coellen svoju pozornost jednak na umeleckú
formu, jednak sa usiluje odkryt kořene štýlu
a časovo-priestorovej formy výtvarného umenia
v svetonáhlade a v jeho změnách. Rozlišuje tri
typy svetonáhladu: objektivny (predkresťanská
éra), transcendentný (od vzniku křesťanstva do
19. stor.) a imanentný (19. a 20. stor.). Pri sveto-
náhlade (Weltbegriff) je hlavným problémom
poňatie vztahu konkrétného bytia a prvopočia-
točnej příčiny, spósobujúcej pohyb. Coellen sa
usiluje vylíčit štýl a štýlovú históriu ako určitú
umeleckú noetiku a jej vysporadúvanie sa s onto-
logickými otázkami. Táto umělecká noetika javí
sa Coellenovi najdóležitejšou nielen pre pochopenie
vzniku a vývinu jednotlivých oblastí výtvarného
umenia, ale aj pre genézu štýlu. Takto zaostrenú
problematiku sleduje aj v oblasti umeleckej
formy a nie iba v tematike, v snjetoch, ikono-
grafii.
Základné pojmy umenovedy, o ktoré Coellenovi
ide, vyplývajú z logického pohybu svetonáhladu,
ktorý má dve základné metamorfózy: statickú
a dynamickú podobu svetonáhladu. Im ekviva-
lentně zodpovedá formový pojem statický štýl
a dynamický štýl. Obidve označenia však získava-
jú svoj rozhodujúci význam až v protiklade hodno-
to ve j relácie totality a jednotlivého priestoru.
Tento protiklad podmieňuje, podlá Coellena,
všetky formové rozličnosti, z něho sa dajú syste-
maticky znázornit, keďže sú jeho púhymi násled-
nými zjavmi. Konštitúcia formy odráža konšti-
t-úciu poňatia světa. A poňatie světa ako vztah
konkrétného bytia k svoj mu póvodu je katego-
riálnou viazanosťou tvořivého ïudského ducha,
funkčným zákonom duchovnej organizácie, ktorý
sa uplatňuje ako formový zákon.
Pojem světa a štýl určitéj doby si navzájom
korešpondujú ako podmienka a podmienené, ako
podstata a jej zmyslové znázornenie. ,,Onen

81