Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

stavivosti, t. j. analýzu spôsobu, ako sa člověku
určitej vývinovej periody prejaví vonkajší svět.
Vývoj ovú históriu 1'udskej schopnosti představovat
si Frey považuje za základ dějin ducha. Freyove
kategorie nás zaujímají! bližšie v tej súvislosti,
že sám ich autor vyhlašuje, že svoje metodologické
základy ustanovuje preto, aby pomocou týchto
pojmov vo svojej publikácii (rod^
ukázal vývin spôsobu predstavovania si od středo-
věku k novověku ako základ štýlovej premenyď?
Keď Frey hovoří, že skúmanie spósobov před-
stavy v tomto zmysle bude predovšetkým musiet
vyjst z oboch základných foriem představy, t.j.
priestorovej a časovej a zo spôsobu ich syntézy
v komplexnom priestorovo-časovom zážitku, roz-
pracúva novým spósobom Coellenovu temporálno-
priestorovú koncepciu, zrejme podnietenú myšlien-
kami Einsteinovými.^ Představa priestoru, ktorá
je podstatná pre všetko zobrazuj úce umenie,
obsahuje podlá Freya v sebe dve základné mož-
nosti: móže byť sukcesívna alebo simultánna, t. j.
móže stvárňovať to, čo je časové po sebe, alebo
časové vedla seba. V sukcesívnom znázorňovaní
budu elementy představy bud priradené ako
navzájom nespojené, alebo spojené myšlienkove
a kauzálně a tak časovo-priestorove. V simultán-
nom stvárňovaní budu elementy představy bud
ako izolované javové komplexy, alebo pojde
o súvzťažný poměr jednotlivých javových foriem
medzi sebou; pri tomto spósobe predstáv (v rene-
sancii) priestor je chápaný ako synchronická
juxtapozícia, kým pri sukcesívnom stvárňovaní
(v gotike) je napredovanie apercepcie od jednej
zobrazovanej jednoty k druhéj ako časová juxta-
pozícia. Za velmi dóležité konštatovanie, ku
ktorému Frey dospěl, považuje náklad, že i v si-
multánnej, i sukcesívnej představě nadobúda aj
představa času celkom rozdielny význam: ak
syntéza představy vzniká zaradováním jednotli-
vých prvkov za sebou do formy časového priebehu,
tak jednotlivým časovým bodom zodpovedajúce
obsahy sú čisto kvalitativně. Takto, podlá Freya,
stává sa aj z priestorovej představy v čistej
představě času púha kvalita času, ako na to
ukazuje sukcesívny spósob představy v gotike.
Celkom inak je to, ak si představujeme v každom
časovom momente to, čo jestvuje ako súcasné,
priestorovo podmienené: čas sa takto znázorňuje
ako premena trojdimenzionálneho priestoru v jeho
súhrnnosti a stává sa z něho štvrtá dimenzia,

ktorá přistupuje k trom priestorovým dimenziám.
Kategorie sukcesívnej a simultánnej představy
ako základné typy představy slúžia teda nielen
na to, aby vykazovali polárný protiklad spôsobu
predstavovania si v jeho duchovnom vývine, ale
podlá Freya umožňujú preskúmať spósob před-
stavy vo vztahu na priestorovo-časový poměr
komplexnej představy v jej variabilnosti. Za ne-
priamu kritiku Coellena možno považovat Freyov
názor, že len keď správné pochopíme spósob
predstavovania si, ktorý vlastně leží v základe
duchovných prejavov určitého národa alebo doby,
až potom získáme možnost pochopit také duchov-
né javy, ako objektivizácia vole, vyrovnáváme sa
subjektu s objektom ako výraz antinomie seba-
vedomia, ktorá je daná v nedeterminovanosti
subjektívnej vole a v determinovanosti objektív-
nej představy. Tu, podlá náhladu bádatela, spo-
čívá jádro problému všetkého vědeckého pozna-
nia, uměleckého stvárňovania, všetkej nábožen-
ské j symboliky.
Frey vytyčuje pre umelecko-historické bádanie
ako ďalšie kategorie aj pojem tvořivého, realitného
a symbolického charakteru umenia; bráni sa, že
mu nešlo o založenie nejakej novej estetiky
umenia, len ho zaujímali vnntorné strukturálně
spojitosti, ktoré by umožnili vytvořit si určitý
vztahový systém pre umeleckohistorické a vše-
obecnohistorické skúmanie.
Zo zorného uhla problematiky štýlu nadobúdajú
velmi dóležité postavenie aj jeho myšlienky
o symboličnosti, znakovosti umenia. Frey zhrnul
svoje úvahy v publikácii
pravda, nadvážu je tu z filozofického
hfadiska na novokantovca E. Cassirera a na
viacerých bádatelov, ktorí sa aj z umelecko-
historického hfadiska věnovali rozpracúvaniu tých-
to otázok:^ Symboličnost chápe Frey nie ako
určitú zvláštnu formu umenia, ale ako konšti-
tučný předpoklad každého umenia. Podlá Freyo-
vých náhladov symbol nemusí však vždy byt
uměleckým dielom, ba i umělecké dřelo móže
symbolicky účinkovat pomocu takých význa-
mových súvislostí, ktoré vóbec nie sú umělecké,
alebo iba výlučné umělecké. To umožňuje pozo-
rovat umělecké dielo z určitého nadradeného
stanoviska nie iba ako rýdzo estetický objekt, ale
v okruhu jeho mimoestetických vztahov. A len
tak móže byť umenie poňaté vo svojej celosti
ako historický objekt, a tak sa dá vytvořit určitý

84