stavivosti, t. j. analýzu spôsobu, ako sa člověku
určitej vývinovej periody prejaví vonkajší svět.
Vývoj ovú históriu 1'udskej schopnosti představovat
si Frey považuje za základ dějin ducha. Freyove
kategorie nás zaujímají! bližšie v tej súvislosti,
že sám ich autor vyhlašuje, že svoje metodologické
základy ustanovuje preto, aby pomocou týchto
pojmov vo svojej publikácii (rod^
ukázal vývin spôsobu predstavovania si od středo-
věku k novověku ako základ štýlovej premenyď?
Keď Frey hovoří, že skúmanie spósobov před-
stavy v tomto zmysle bude predovšetkým musiet
vyjst z oboch základných foriem představy, t.j.
priestorovej a časovej a zo spôsobu ich syntézy
v komplexnom priestorovo-časovom zážitku, roz-
pracúva novým spósobom Coellenovu temporálno-
priestorovú koncepciu, zrejme podnietenú myšlien-
kami Einsteinovými.^ Představa priestoru, ktorá
je podstatná pre všetko zobrazuj úce umenie,
obsahuje podlá Freya v sebe dve základné mož-
nosti: móže byť sukcesívna alebo simultánna, t. j.
móže stvárňovať to, čo je časové po sebe, alebo
časové vedla seba. V sukcesívnom znázorňovaní
budu elementy představy bud priradené ako
navzájom nespojené, alebo spojené myšlienkove
a kauzálně a tak časovo-priestorove. V simultán-
nom stvárňovaní budu elementy představy bud
ako izolované javové komplexy, alebo pojde
o súvzťažný poměr jednotlivých javových foriem
medzi sebou; pri tomto spósobe predstáv (v rene-
sancii) priestor je chápaný ako synchronická
juxtapozícia, kým pri sukcesívnom stvárňovaní
(v gotike) je napredovanie apercepcie od jednej
zobrazovanej jednoty k druhéj ako časová juxta-
pozícia. Za velmi dóležité konštatovanie, ku
ktorému Frey dospěl, považuje náklad, že i v si-
multánnej, i sukcesívnej představě nadobúda aj
představa času celkom rozdielny význam: ak
syntéza představy vzniká zaradováním jednotli-
vých prvkov za sebou do formy časového priebehu,
tak jednotlivým časovým bodom zodpovedajúce
obsahy sú čisto kvalitativně. Takto, podlá Freya,
stává sa aj z priestorovej představy v čistej
představě času púha kvalita času, ako na to
ukazuje sukcesívny spósob představy v gotike.
Celkom inak je to, ak si představujeme v každom
časovom momente to, čo jestvuje ako súcasné,
priestorovo podmienené: čas sa takto znázorňuje
ako premena trojdimenzionálneho priestoru v jeho
súhrnnosti a stává sa z něho štvrtá dimenzia,

ktorá přistupuje k trom priestorovým dimenziám.
Kategorie sukcesívnej a simultánnej představy
ako základné typy představy slúžia teda nielen
na to, aby vykazovali polárný protiklad spôsobu
predstavovania si v jeho duchovnom vývine, ale
podlá Freya umožňujú preskúmať spósob před-
stavy vo vztahu na priestorovo-časový poměr
komplexnej představy v jej variabilnosti. Za ne-
priamu kritiku Coellena možno považovat Freyov
názor, že len keď správné pochopíme spósob
predstavovania si, ktorý vlastně leží v základe
duchovných prejavov určitého národa alebo doby,
až potom získáme možnost pochopit také duchov-
né javy, ako objektivizácia vole, vyrovnáváme sa
subjektu s objektom ako výraz antinomie seba-
vedomia, ktorá je daná v nedeterminovanosti
subjektívnej vole a v determinovanosti objektív-
nej představy. Tu, podlá náhladu bádatela, spo-
čívá jádro problému všetkého vědeckého pozna-
nia, uměleckého stvárňovania, všetkej nábožen-
ské j symboliky.
Frey vytyčuje pre umelecko-historické bádanie
ako ďalšie kategorie aj pojem tvořivého, realitného
a symbolického charakteru umenia; bráni sa, že
mu nešlo o založenie nejakej novej estetiky
umenia, len ho zaujímali vnntorné strukturálně
spojitosti, ktoré by umožnili vytvořit si určitý
vztahový systém pre umeleckohistorické a vše-
obecnohistorické skúmanie.
Zo zorného uhla problematiky štýlu nadobúdajú
velmi dóležité postavenie aj jeho myšlienky
o symboličnosti, znakovosti umenia. Frey zhrnul
svoje úvahy v publikácii
pravda, nadvážu je tu z filozofického
hfadiska na novokantovca E. Cassirera a na
viacerých bádatelov, ktorí sa aj z umelecko-
historického hfadiska věnovali rozpracúvaniu tých-
to otázok:^ Symboličnost chápe Frey nie ako
určitú zvláštnu formu umenia, ale ako konšti-
tučný předpoklad každého umenia. Podlá Freyo-
vých náhladov symbol nemusí však vždy byt
uměleckým dielom, ba i umělecké dřelo móže
symbolicky účinkovat pomocu takých význa-
mových súvislostí, ktoré vóbec nie sú umělecké,
alebo iba výlučné umělecké. To umožňuje pozo-
rovat umělecké dielo z určitého nadradeného
stanoviska nie iba ako rýdzo estetický objekt, ale
v okruhu jeho mimoestetických vztahov. A len
tak móže byť umenie poňaté vo svojej celosti
ako historický objekt, a tak sa dá vytvořit určitý

84