Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 88
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0098
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
bod by mohol byť označený pomocou termínu
plastický. Tieto pojmové kategorie, ktoré Panofsky
chápe ako štýlové kategorie, sú konstruované ako
teoretická stupnica možností výtvarného vyjadre-
nia. Jej krajné póly — haptický-optický ležia
v nekonečne, no ich výtvarný materiál na tejto
stupnici ,,meraný" je však vždy historicko-
konkrétny, jeho body ležia v konečne. Preto
Panofsky aj upozorňuje, že v pomere k histo-
rickým štýlovým periodám třeba mat na zřeteli,
že napr. určité umělecké dielo, ktoré by muselo byť
na štýl 16. stor. označené už ako maliarske,
relativné na štýl 17. stor. by mohlo platit ešte
Ak by sme sa pokusili o zhrnutie preberanej
problematiky, od začiatkov, ako termín štýl
vznikol a ako sa postupné premieňal vo vedecký
pojem v nemeckej, rakúskej a švajčiarskej umeno-
vede do štyridsiatych rokov tohto storočia (tieto
otázky sa však rozvij ali aj v ostatných medzi-
národných reláciách, no to by si vyžadovalo
osobitnú štúdiu) — radí by sme zdůraznili jeden
fakt: konkrétné rozpracovanie jednotlivých štýlo-
vých termínov a pojmov v širokú typologickú
škálu a spósob, akým sa okolo jednotlivých
štýlových kategorií otázky v preberanom období
nastolovali a pertraktovali, odhalil podlá nášho
náhladu až na kořeň zložitosť tohto naozaj
komplikovaného javu, s ktorým sa musí vyrovnat
aj marxistická uměno veda. Nebude to asi skór
možné, pokým sa nezaujme parciálně i súhrnné
stanovisko k na j základnějším otázkám, ktoré
postupné formalistická, ako aj duchovedná i sym-
bolistická škola v tejto problematike nastolila.
Domnievame sa, že určitý problémovo-historický
náčrt genézy, evolňcie a základných modihkácň
štýlového pojmu v dejepise umenia móže závažné
prispiet aj k postihnutiu a uchopeniu jadra a či
podstaty celého štýlového problému. Sledovanie
zrodu a vývinu pojmu nie je niečím samoúčelným
a rozhodne nadobúda svoj zmysel najma vtedy,
ak nestrácame přitom z očí rozbor podstatných
elementov a stránok; jeho závažnost pre vedeckú
analýzu sémantickéj stránky pojmu sa stane
zjavnou najma vtedy, ak si budeme klást aj
otázky o pôvode a příčinách i skutočnej opod-
statněnosti, alebo naopak, o iluzórnej odóvodne-

ako plastické, keďže teraz sa posunula celá
súhrnná hodnotová škála na stranu optického
pólu. Možno povedat, že tu Panofsky nabáda na
kombinovanie morfologického (nadčasového)
pojmu štýlu s pojmom štýlu historicky ohraniče-
ného.
Sám Panofsky hovoří, že umělecká história
vo svojej určitej pojmovej chudobě vždy musí
pracovat s rovnakými výrazmi, ktoré sú nepostrá-
datelné ako označenia pre typické možnosti
riešenia základných problémov, ktoré však móžu
znamenat podlá přijatého vztahového systému
v ich praktickej aplikácii cosi celkom rozdielne.

nosti róznychhistorihckých modiňkácií jeho zmys-
lu.
Ak H. Sedlmayr mal v podstatě odmietavé
stanovisko k štýlovým dějinám umenia ako
v principe ,,harmonizačným'', keďže vraj chceli
subsnmovat pod jednotný štýlový pojem všetkv
umělecké javy danej epochy, a nazdával sa. že
štýlový dejepis umenia ako určitá metodologická
konštrukcia je už pre dnešnú uměno vedu zasta-
ralá, třeba přiznat, že aj E. Panofsky štýlovň
históriu používá vo svojom ikonologickom metodo-
logickom systéme iba ako korigujúci princip
a vlastně takmer len ako jednu z pomocných vied.
Zdá sa, že vcelku bude třeba uznat, že štýlový
dejepis umenia sám osebe — aj keby mal čo naj-
pregnantnejšie vypracované jednotlivé typy svo-
jich pojmov, ako ich dodnes napriek velkému
ňsiliu mnohých uměleckých skúmatelov nemá —
predsa v budňcnosti nebude představovat jedinú,
alebo vedúcu metodologickú orientáciu. Ako je
nesprávné, keď sa umělecké dielo degraduje na
číru ilustráciu dobového ,,ducha" alebo všeobecnej
historie, rovnako je neuspokojujúce, keď mnoho-
značné, bohaté a aktivně umělecké dielo sa
redukuje na púhy štýlový alebo štýlovo-historický
dokument. Napriek tomu však považujeme sta-
novisko W. Pindera, podlá ktorého štýlové
kategorie sú len ošúchané a zhanobené slova —
hoci sám sa kedysi pokúsil typologicky rozšířit
pojem slohu o tzv. generačný sloh — za nihilistické
a nepřijatelné. I keby sme hypoteticky před-
pokládali, že štýlové pojmy sa stanů pomocnými
kategóriami pre históriu umenia alebo uměno vedu

88
loading ...