Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

tendenciách preniesť příslušný stylový pojem
na básnictvo či hudbu. Názorové diferencie, a to
velmi značné, vznikájú nielen pri hodnotení
jednotlivých sloho v, ale aj pri fixovaní alebo
delimitovaní ich časových hraníc, pričom zástan-
covia rozličných odchýlilych stánovísk majú svoje
vázne do vody, zasluhuj úce si svědomité preskú-
šanie. Přitom klasiňkácia na jednotlivé periody
týkala sa zvyčajne len uzatvorených období
dějin umenia, a keď odhliadneme od umenia
helenizmu a empíru, ktoré sa rozšířilo aj v iných
kontinentoch — v Afrike a v Amerike, vychádzala
iba z európskeho výtvarného materiálu.
Jednotlivé historické slohové pojmy, najma
barok, rokoko, impresionizmus a expresionizmus
sa však často používajú aj mimo rámca vlastněj
historickej periody, ako charakteristikům pre tzv.
závěrečné cyklické fázy vývinu každého slohového
obdobia. Aj keď niektorí, i marxisticky orientovaní
bádatelia sa prikláňaju k názoru, že sa takejto
dvojitej funkcii tohože slohového pojmu nedá
vyhnúť, sme toho náhladu, že toto rozdrobovanie
pojmov slohu je v tomto zmysle celkom zbytočné.
Kategorie barokovosť, rokokovosť, impresioniz-
mus atď. sa tu používajú vlastně ako náhrada
za konkrétné opisné a analytické termíny formy
(ktoré sa pokúšala rozpracovat nadčasová kate-
gória pojmu slohu) a svojou podstatou sú aj tak
len velmi přibližnou analógiou, ktorá asociačně
vlečie za sebou celý komplex problémov konkrét-
ného příslušného historického štýlového pojmu.
Ak je přípustné opriet sa o tradičnú logickú
klasihkáciu pojmov, tak pojmy dobových, epo-
chových uměleckých štýlov možno označit ako
individuálně pojmy, ktoré si móžu potom potial'
nárokovat vedecký význam, pokial' sa tento
přiznává napr. aj vlastným pojmom historickej
védy, ktoré taktiež postihuj ú určité historické
individuality, resp. kolektivně indivíduá, situované
v čase a priestore. Pravda, rozhraničenia třeba
ponímat ako relativné, počítat s možnostou
prechodov, přeskupovaní a dialektických proti-
řečení v samom historickom dianí, ktoré je nepří-
pustné zoschematizovat. Výskům jednotlivých
historických slohov přitom nemožno dehnitívne
uzavrieť, pretože nie je v mnohých prípadoch
známy všetok pamiatkový materiál, jednak i preto,
že nie je možné ani želatelné zahatávat ani teore-
tické a metodologické prehlbovanie, skúmanie
a nové zhodnocovanie už známého materiálu.

Přitom je, myslím, zřejmé, že dobový štýlový
pojem sa nevyhnutné opiera aj o určité pomocné
pojmy rózneho druhu i poriadku, alebo aspoň
předpokládá ich existencím
Možno sa empiricky založenému historikovi
umenia zdá, že rozličné antitetické základné
uměno vědné pojmy a poláme metodické konštruk-
cie, aké sa rozpracúvali najma v súvise s nad-
časovým pojmom slohu, sú už zastaralé a pre
dnešnú umeleckú prax zbytočné. Sám Panofsky
sa pýtal, či vytýčenie a vy tvore nie takýchto
umelecko-teoretických pojmov nie je púhou kra-
tochvilnou logickou hrou, neúčelným myšlienko-
vým cvičením, ktoré je pre historické skúmanie
úplné bezvýznamné. Podlá jeho, ale i nášho
náhladu třeba na túto otázku odpovedat nie: ak,
pravda, nechceme ostat naďalej len pri impresív-
nych interpretáciách, pri diletantských opisoch
uměleckých diel a len pri púhom paralelizme medzi
intepretovaním formy, obsahu, svetonáhtadu a ce-
lého dobového kultúrneho kontextu.
Slovenský dejepis umenia nemá sám dostatočnú
vlastnú teoretickú tradíciu. Často sa přiznává
jeho praktické pokrivkávanie za medzinárodnou
úrovňou tejto disciplíny. Nazdávame sa, že
jedným zo spósobov, ako odstraňovat staré
nedostatky, je oboznamovať sa najsamprv s teore-
tickou výzbroj ou a myšlienkami o jednotlivých
metodologických problémoch u špičkových před-
stavitelův dějepisu umenia a samostatné, tvořivo
premýšlať a brúsiť si vlastnú analytickú aparatúru.
Pravda, přitom bude najlepšie preskúmať a roz-
vij ať metodu i terminológiu na samom faktovom
materiáli. To, že sa prejavuje odpor proti schema-
tizácii, šablónovaniu a nadmemej špekulatívnej
logizácii procesov umelecko-historického diania,
nie je celkom neopodstatněné, aj keď zavše ide
o přejav úzkoprsého empirizmu, alebo naopak,
o také prejavy, ktoré sa pokúšajú historické dianie
nacionalizovat, a to skór z dóvodov ideologických,
politických, triednych. Nazdávame sa, že vyjas-
ňovanie a prediskutúvanie problému štýlu nie je
ani zdaleka také neplodné a že jeho výsledky bude
musiet náležíte zvážit aj marxisticky orientovaná
veda o uměni, v ktoré j sa javí historicko-vývojový
a systematicko-teoretický spósob skúmania otázok
umenia ako rovnako oprávněný a opodstatněný
a napokon spolu i zlučitelný, keďže je dialek-
tický.
Podlá nášho náhladu relativné podrobné roz-

91