Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

stupeň prežitia spodobenej osobnosti nemožno
získat z takéhoto grafického listu — takáto miera
předpokládá sprítomnenie zobrazeného prinaj-
menšom silným uměleckým dielom.
Konečne sú tu aj niektoré vonkajšie znaky,
ktoré potvrdzujú znalost originálu zo strany
povodců rimavskosobotskej kopie. Je to formát
obrazu 92x 74 cm. Všetka kupeckovská odborná
literatura svědčí o tom, že je to jeden z najoblube-
nejších rozmerov Kupeckého plátíen. V tejto
súvislosti nemožno nechať bez povšímnutia ani
farebné riešenie nášho plátna, v ktorom sa uplat-
ňuje dvoj zvuk modrej s červenou — aj to je pre
Kupeckého příznačné.
Ak si len nechceme vytvořit teóriu, že. J.J. Haid
urobil akýsi aritmetický priemer z Kupeckého
malovaného obrazu a, povedzme, z podobizně
Schmuzerovcov, móžeme vyslovit domnienku,
že J. Kupecký namaloval Bélov portrét hádám
dvakrát alebo prinajmenšom v dvoch variantoch,
ba ak máme na mysli citovaný už údaj dr. E. Ša-
faříka mohli by sme povedat aj to, že Ku-
peckého podobizeň Matěj a Béla existovala možno
až v troch obměnách. Nebolo by to napokon nič
ojedinělého v majstrovej tvorbě, lebo vieme o via-
cerých portrétoch existujúcich v kompozíciách
pozměněných sarným Kupeckým A
Bélov portrét možno dobré situovat do Kupec-
kého diela aj čo do stránky chronologickéj, a to
nech už vychádzame z Kupeckého životopisu
a či z veku spodobeného modelu. Je celkom logický
předpoklad doterajších bádatelov, že J. Kupecký
portrétoval M. Béla počas svojej viedenskej éry,
a to buď v Bratislavě, alebo vo Viedni. Na rimav-
skosobotskej kopii je Bél spodobený vo veku
najviac ak štyridsiatich rokov, ale skór možno
o niekofko rokov mladší. Ak si pripomenieme, že
Matěj Bél (narodený roku 1684) bol v takomto
veku přibližné v rokoch 1721 —1724, vidíme, že
v Bélo ve j podobizni máme jednu z práč záverečnej
fázy Kupeckého viedenského obdobia, ktoré spadá,
resp. ktorá sa končí právě v tomto Časovom
rozmedzí.
Záverom zhřňame: Ján Kupecký namaloval
podobizeň Matěj a Béla najmenej v dvoch obmě-
nách, z ktorých jedna je zachytená na graňckej
reprodukcii Jána Jakuba Haida, kým druhá
sa zachovala v novoobjavenej kopii neznámého
maliara asi z konca 18. stor. a bola identifikovaná
v zbierkach rimavskosobotského muzea.

Naše zistenie nás priam ponuka vyslovit myš-
lienku, v zmysle ktoréj medzi Jánom Kupeckým
a Matěj om Bélom mohol existovat užší vztah,
ktorým by bolo možné vysvětlit aj niektoré
momenty Kupeckého životopisu. Na Slovensku
bol ododávna lrlboký a trvalý záujem melen
o Matěj a Béla, ale aj o Jána Kupeckého A Kupecký
bol sice asi o sedemnást rokov starší od Béla,
ale tento věkový rozdiel nie je tolký, aby mohol
sám osebe bránit možnosti priatelstva medzi
týmito dvorná výnimočnými mužmi. Čo ich mohlo
spájať?
O Kupeckom je známe, že bol nekonformným
vyznavačom českobratskej viery. Bél, odchovanec
hallskej univerzity a představitel' pietistického
reformného směru v evanjelickej cirkvi, bol od
roku 1714 rektorom bratislavského evanjelického
lýcea a od roku 1719 farárom bratislavskéj evanje-
lickej cirkvi. V týchto funkciách, ale najma
ostatnou svojou činnosťou nadobudol čoskoro
širokú povést vynikajúceho muža. V rokoch
1721 —1722 vydával v Bratislavě Nova Posonien-
sia, ktoré boli prvým periodickým Časopisom
v Uhorsku a ktoré přestali vychádzat na zákrok
jezuitov. Popři tom je ešte známe, že M. Bél sa ako
prvý zo slovenských obrodencov přihlásil k hu-
sitskej tradicii. Už sama táto skutočnost mohla
byť dostačujúcim spojivom medzi oboma mužmi.
Ťažko pochybovat o tom, že by sa Kupecký,
ktorý velmi pravděpodobně dochádzal aj do Bra-
tislavy, alebo prinajmenšom cez ňu prechádzal pri
svojich předpokládaných návštěvách v pezinskom
rodičovskom dome, nebol dozvěděl o Bélovi, alebo
naopak, že by sa polyhistorsky orientovaný Bél
nebol dopočul o svojom krajanovi, preslávenom
umělcovi, ktorý sa pohyboval dokonca aj v dvor-
ských kruhoch. V osobnom styku sa mohol
dozvediet, že Kupecký je utajeným příslušníkům
nábožensko-politického lmutia českobratského. Ne-
slobodno zabudať ani na to, že spoločensko-
náboženská skupina protestantův bola u nás
vždy v menšine a že v době, o ktorú nám ide,
žila fakticky v pololegálnom stave, iba trpěná,
v mnohom diskriminovaná, pričom jej zo strany
cisárskeho dvora hrozili ustavičné perzekucie.
Byt prostestantom znamenalo vtedy často byť nie-
čím ako účastníkom nějakého podzemného hnutia
Niet nič prirodzenejšieho ako to, že podielnici
takéhoto spoločného osudu o sebe, najma v špič-

110