Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

Od estetiky k autentickému výrazu osobnosti

Akékolvek systémové uvažovanie o umění, vrátane
základov estetiky je — nielen v bezprostředné posledných
rokoch — dost nepopulárně. Příčiny tejto diskreditácie
teorie spočívajú v základnom gnozeologickom charaktere
myslenia, myslenie o umění z toho nevynímajác. Každý
parciálny postřeh, úsudok a hodnotenie má sklon defino-
vat sa nie — v zhode s podstatou 1'udského poznania —
vo svojej historickej a dočasnej, ale v absolútnej, deflni-
tívnej, a preto ustrnutej dogmatickej podobě. Tuto
netolerantnú jednostrannost, kotviacu v samých gnozeo-
logických základoch uvažovania, nie je možné vymýtit
tzv. užším príklonom k praxi (umelecko-historickej,
kritickej, umeleckej a pod.). Právě ,,konkrétnost", t.j.
praktická utilitárnosť a nie ,,abstraktnost", t.j. všeobec-
nost, je příčinou zásadného diskreditovania teorie umenia
a estetiky, teóriu a estetiku marxistická z toho nevyní-
majúc.
V základoch pozitivneho programu modernej vedeckej
umenovedy musí stát schopnost metodologickej syntézy.
Každá doterajšia škola v estetike rozvila jeden poten-
cionálny aspekt a možnost róznorodých (nikdy nauzavre-
tých) možností umenia. Každý tento aspekt (esteticko-
formový, psychologický, filozofický, sociologický a iný)
je teoreticky rovnocenný a objektivny. Táto dialektická

pluralita jedného a toho i stého predmetu bádania
(umenie) je v posledných desaťročiach pozoruhodné
doplňovaná samou uměleckou praxou. Vývoj tzv.
moderného umenia, na rozdiel od starších monolitně
slohových epoch, utvrdil presvedčenie o zásadnej mnoho-
strannosti, nevyěerpatelnej žiadnou jedinou a jednotnou,
čo hocijako bystro odpozorovanou (estetickou, filozo-
fickou, sociologickou či inou) formulou. Jedinou možnou
formulou či formuláciou problému moderny je jej usta-
vičné obnovovaná zásadná negácia: myšlienka ustavič-
ného pohybu a vývoj a, zasahuj úca všetky aspekty
existnecie a prejavov umenia.
Skutočnost pádu akýchkolvek jedinečných norma-
tívnych a regulatívnych zásad — pociťovaná v celej
šírke súěasného života spoločnosti — má přitom zásadné
iný dosah pre teóriu umenia a iný pře umělecká prax.
Kým moderna teória a estetika je nemyslitelná bez idey
zásadnej a metodicky budovanej tolerancie, znamená
skutočnost deíinitívneho pádu akýchkolvek apriorných
hodnotových zásad kategorický imperativ k užšej
špecializácii, neporovnatelnej s podstatné širším záberom
starších slohových etáp vo vývoji umenia. Moment
výrazu tu bezprostředné splývá so štylizáciou, či auto-
štylizáciou autorského slohového postoj a.

120