Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

1. J. N. Schaller, řcrnéí dUvčaíú, kastieï v Oponiciach

nej Hôrke (portréty príslušníčok rodiny Janko-
vichi)^ azda tiež od J. Kliebera sú lyrickéjsie
a v zásadě nadvážujú na typ tváře autorových
ženských postáv: oválný tvar hlavy, jasné mode-
lované oči, dlhší nos, vysoký krk a výrazné formo-
vané malé ústa. V týchto prácach nad charakteri-
začným záujmom převládla idealizujúca tendencia.
Od viedenského Františka Bauera, žiaka J.
Kliebera i J. N. Schallera sa na Slovensku nachádza
sádrový portrétny reliéf jeho manželky (sign.
1849 ge. 13. März 1848, majetok bratislavskej
Mestskej galérie), ktorý sa zo štýlovej stránky
radí medzi prejavy neskorého meštianskeho empí-
ru. Vtedy oblubený oválný tvar nosnej došky
vyplňa 1'avý prohl ženskej tváře, charakteristický
hladkou, pevnou stavbou, zovretosťou tvarov,
plynulým, čistým obrysom. Nekompromisná triez-
vosť meštianskej orientácie dosahuje v partii
kresebného rozpisu vlasov istú opisnosť, zovretú
do rámca dobového štýlu.

Význam Říma ako vedúceho uměleckého centra
Európy prvej polovice 19. stor. sa v rakúskom
sochárskom dianí nepřejavoval len v udomácnení
štipendijných pobytov mladých autorov v Talian-
sku, ktoré tvořili hlavný předpoklad na oficiálně
uznanie ich činnosti. Odzrkadloval ho aj výrazný
vplyv tamojších sochárov na viedenskú tvorbu
a vysoký kurz ich práč medzi šlachtou, ba aj na
samom dvore. S prácami talianskych autorov sa
přitom časté jšie střetáme právě v portréte.
Už v 80-tych rokoch 18. stor. vyhotovil například
Giuseppe Geracchi na objednávku Jozefa II. bustu
maršala F. M. Lacyho a maršala G. E. Laudona
(obidve dnes vo viedenskom Vojenskom muzeu).
Giovanni Emanueli, známy neskoršou bustou
maršala Radeckého (1854, Vojenské muzeum
Viedeň) upútal pozornost ako 14-ročný právě
portrétom rakúskeho cisára Františka I. Giuseppe
Pisani, ktorý pracoval od roku 1798 pre rodinu
Este vo ViedniJ vytvořil zasa portrét arcivojvodu
Karola a cisára Františka Jozefa (obidve vo Vo-
jenskom muzeu, Viedeň). Na Slovensku ho po-
známe ako autora mramorovej busty neznámého
muža v topolcianskom kaštieli (sign. Giuseppe
Pisani Di Carrara F. 1814), ktorá sa zaraduje
do sféry běžných ohciálnych portrétov obdobia.
V čase vzniku busty dosiahol titul prvého sochára
modenskej akadémie. Úroveň portrétov týchto
autorov nebola vždy úměrná ich oblube. Ohromo-
vali súčasníkov neraz viac virtuóznostou přednesu
ako výrazovou silou.
Rím zapósobil na viedenskú tvorbu nielen
prostředníctvom súčasného úsilia, ale i bohat-
stvorn zbierok antických plastik. V antike hl'a-
dali vtedy umělci poučenie podlá svojho na-
turelu. Tí, ktorí usilovali o typičnost, nachádzali
svoje vzory v klasickom gréckom sochárstve.
Konkrétné jšie zameraní jedinci hladali podněty
,,v realizme římských búst"J Tento vplyv, ktorý
badat prvý raz zjavnejšie na bustách F. A. Zaunera,
modifikoval sice viedenský portrét do nových
poloh, no nezotrel jeho osobitný ráz a charakter.
Kým vo Viedni dosiahol tento sochársky žáner
značnú oblubu, čo okrem bohatých ukážok
v rakúskom majetku dokazujú i příklady z našich
zbierok, na území vtedajšieho Uhorska nebadať
váčší rozkvet portrétnej plastiky.
Jediným autorom v Uhorsku, ktorý sa vtedy
systematické jšie zaoberal problematikou portrétu,
bol rimavskosobotský rodák Štefan Ferenczy,

122