smerom, o tom svědčí nerealizovaný plán založenia školy z rokov 1921 — 1922, v ktorom sa ako
s učitelmi rátalo s maliarmi Jožom Uprkom a Aloisom Kalvodom.
Ako sa však chýlilo ku konců desatročia, míhali sa poprevratové ideály a ukazovala sa nutnost
rozmýšlať triezvejšie. Keď roku 1927 usporiadalo Ministerstvo školstva a národně j osvěty anketu
na tému umělecká škola v Bratislavě, váčšina hlasov presadzovala názor, že by málo ist o ústav
zameraný dosledne prakticky, ktorý by nerozmnožoval rady výtvarnoumcleckého proletariátu, ako
to mimovolne robili jestvujúce, najma vysoké školy.
V prospěch takéhoto názoru hovořila potom ešte ďalšia skutočnosť. Bratislava bola mestom
s tradíciou — pokiaï išlo o výchovu remeselníckeho dorastu. Prvú tunajšiu učňovská školu, založenu
roku 1887, navštěvovalo bezmála 800 žiakov 51 róznych živností. Roku 1926 došlo k národnostnému
a organizačnému zjednoteniu učňovských škol a k modernizácii vyučovacích postupov. Dósledkom
tejto změny málo byť zlepšenie sociálneho postavenia učňov a jej ciel'om sa málo stať skvalitncnie
ich odborného i všeobecného vzdelania. Reformované učňovské školy poskytli tak praktickú aj
teoretickú bázu, ktorá tiež pohla přípravy zamýšianej výtvarnoumeleckej školy smerom k orientácii
umelecko-remeselnej.
Pokial' ide o úlohu pozdvihnutia Slovenska, tu už vo vztahu k našej témě rozhodovalo viacero
činiteiov. Bolí to najma 1'udia, jednotlivci, osobnosti dôsledné a činorodé, Josef Vydra a Antonín
Hořejš predovšetkým. Prvý — umeleckopriemyselný výtvarník, historik umenia, etnograf, pedagog
a druhý — muzikolog, výtvarný a divadelný kritik a teoretik užitého umenia. Vydra bol riaditelom
Školy uměleckých remesiel, Hořejš, vtedajší jednatel' Obchodnej a priemyselnej komory, najviac sa
zaslúžil o jej založenie a sám na nej prednášal súčasný životný sloh a estetiku modemej výtvarnéj
tvorby. Obaja mali od začiatku jasnú představu o koncepcii školy. Jeden aj druhý sa hlásili
k duchovnému předvojů doby, no přitom si uvědomovali, že ak sa má prcjsť od slov k činorn, třeba
vychádzat z reálnej situácie a stavať na solidných základoch.
Pri bližšom pohlade na povahu a formovanie Školy uměleckých remesiel sa potom ukazuje, že pri
jej vzniku, ako aj počas celého jej jestvovania sa tu uplatňovali akési dve roviny. Jedna bola určovaná
prostředím, tým, čo bolo miestne historicky potřebné, přijatelné a uskutočnitelné. Druhá bola skór
vnútorná, inšpirovaná progresívnou uměleckou atmosférou vtedajšej Európy, zacielená perspektivné
a sčasti akoby vědomě skrývaná.
Vráťmc sa teraz ešte raz k začiatkom školy. Nie iba kvóli historickej rekonštrukcii samej, ale najma
preto, že z nej pre nás vyplývá cenný poznatok, ba doslova by sa dalo povedať odkaz, ktorý vyzývá
následovat zabudnutý příklad. Totižto nech by bolí bývali podmienky akokofvek priaznivé, nebola
by vznikla právě taká škola ako Škola uměleckých remesiel, nebýt 1'udí, ktorí sa o jej existenciu
plné zasadili, dokázali celé svoje okolie nadchnúť pre spoločnú vec, zmobilizovat příslušné inštitúcie
a s neoslabenou chuťou zotrvať pri začatom diele.
Pádnost argumentov bola ich najvýdatnejšou zbraňou, a to argumentov primeraných záujmom
partnera, ku ktorému sa obracali. Tak pre získanie podporujúceho hlasu Spolku slovenských
výtvarných umelcov bola najvhodnejšňn argumentom představa pozdvihnutia celkovej úrovně
slovenskéj výtvarnéj kultúry. Pre remeselnícku obec platila najma nádej na spoločensky závažnejšie
a konkurenčně výhodnejšie postavenie zdokonaleného řemesla. Obchodnú a priemyselnú komoru
lákala zase vidina působivého apelu modemej reklamy a azda aj vidina příležitosti rýchlejšieho
a dóraznejšieho prenikania výtvarné kvalitných tovarov na zahraničný trh.
Rok 1928, keď vznikli bratislavské večerné kurzy umeleckopriemyselného kreslenia, bol napokon
aj rokom troch významných podujatí, z ktorých každé tu zohralo svoju úlohu. Jedným z nich bol
Medzinárodný zjazd pre ludové umenie, fórum, na ktorom zvítazila myšlienka, že odumretím
prirodzenej živnej pódy pre 1'udovú umeleckú tvorbu niet budúcnosti. Slovensko bolo přitom v Europe
jednou z posledných krajin, kde potřebu takmer všetkého, čo sa označuje za užité umenie, kryla ešte,
okrem dovozu, domácká ludová výroba. Škola uměleckých remesiel mala pomoct ,,vyzliecť Slovensko
z kroj a", rozbit sentimentálně predstieranie nedotknuté j starosvetskej idyly. Že si to uvědomoval
právě Vydra, milovnik a jeden z najvýznačnejších znalcov a historikov slovenského ludového umenia,

8