hoci iste široko rozhladení a chápajúci podstatu příslušnéj problematiky, nemohli však byť
špecialistami vo všetkých odboroch tvorby nového a lepšieho životného, sociálneho, architektonického
a výtvarného prostredia. V obmedzení chápania úloh sú zakotvené i niektoré nedostatky avantgard-
ných smerov, například podceňovanie úlohy 1'udského psychična alebo kultury. Vytvorenie samej
výtvarnej stránky objektov, budov alebo priemyselných výrobkov je dnes už příliš zložitým dielom
(na rozdiel od malby alebo sochy), než aby ho ideálny ,.jednotlivec", s historicky ohraničenými silami,
vedomosťami a vkusom, mohol sám kvalitně zvládnut, izolované od zvládnutia nutných funkčných
vztah o v v prilahlých odvetviach, izolované od pozná tkov příbuzných uměleckých a technických
profesií, súčasného teoretického myslenia, spoločenských názorov a programov, výtvarných prúdov
atď. Vývoj vo svete musí preto nutné hladat cesty, ako účelne spájať tvořivých pracovníkov
na vyriešenie jednotlivých úloh alebo skupin úloh, pričom třeba vediet preklenúť protirečivosti
individuálnych názorov, paradoxy v systéme výměny informácií i negativné vplyvy z narastajúcej
potřeby organizovat a administrovat zváčšujúce sa pracovné kolektivy: čiastočné riešenie představuje
teamová práca. Team v oblasti výtvarného umenia by sme mohli charakterizovat ako zvlášť a dobré
organizovanú skupinu 1'udí, zlučujúcich — z róznych aspektov tvořivého přístupu — svoje individuálně
tvořivé a výrazové vlastnosti za účelom vytvořit nejakú jednotu v názore alebo v diele, ktorá bude
kvalitativně novou syntézou ich osobných prínosov. To vyžaduje optimálně přepojenie medzi
estetickým cítěním, teoretickým myšlením a výkonnou, výrobnou i pedagogickou praxou.
Z takého aspektu možno i myšlienkový a výtvarný výkon avantgardných skupin posudzovat
ako výsledok istej teamovej aktivity, primeranej, samozřejmé, danej dobovéj úrovni: dnešná súhra
by niesla znaky zložitejšej štruktúry, než aká bola před 40 rokmi.
V našom volnom historickom prehlade o osudoch avantgardného přínosu dostali sme sa od
medzivojnového obdobia cez nepriaznivé paťdesiate roky až k súčasnosti. Kladieme si otázku: čo sa
splnilo v dnešnej generácii z požiadaviek našej avantgardy? V akej miere sa dosiahla komplexně
posudzovatelná kvalita celkového životného prostredia?
Predovšetkým sa dosiahol istý bytový fond, ktorý v kvantitativných parametroch neuspokojuje
naše dnešné požiadavky. Bytová kríza trvá. Z hladiska ukazatelov vybavenosti bytu by však
uspokojoval nároky požadované před 40 rokmi; aby sa však týmto slovám nerozumělo nesprávné:
naše sídliskové typy majú například zabezpečenú minimálnu plošnost, samostatné a racionálně
riešené kuchyňské a hygienické zariadenia, viac alebo menej uspokojivé bytové dispozície a zariaďujú
sa váčšinou velkosériovým sektorovým nábytkom, umožňujúcim prispósobivosť interiéru variabilným
rodinným situáciám. Tým je splněné niečo z úsilia avantgardy tridsiatych rokov.
Súčasný, potažné doterajší sídliskový urbanizmus třeba skór kritizovat, napriek tomu, že vo svojich
pravidelných pódorysných rastroch sa móže podobat niektorým skicám spřed štyridsiatich rokov,
považovaných vtedy sčasti za ideálne. Dnešné sídliská, ktorých představitelná sú nielen nové štvrte
na severovýchode Bratislavy, ale aj hociktoré iné zoskupenia budov na zelených lúkach okolo našich
dalších miest, sú ukážkami toho, čo Corbusier v tridsiatych rokoch odmietal: kasárenské, šedé
stereotypné útvary, ktoré — nota bene — nie sú doplněné často ani najzákladnejšími podmienkami
urbanistickéj vybavenosti.
Pokial' tridsiate roky věnovali značný podiel svojej pozornosti kvalitě stavebného materiálu
a kvalitě vykonaných remeselníckych práč, ktorá bola inak neodmyslitelnou samozrejmosťou, naša
súčasnost — na vlastnú škodu — z týchto podmienok mnoho popustila: nekvalita je, žial', dobové
příznačná, daná pomerami vo výrobě a v oblastiach s ňou súvisiacich.
Pre naše úvahy bude zaujímavejší vplyv sarných autorov projektov na kvalitu prostredia:
prehnane kolektivizovanou a zanonymizovanou architektonickou tvorbou, podriadenou stavebnej
výrobě, podařilo sa v páťdesiatych rokoch znejasniť vztah a zodpovědnost architekta voči architek-
tonickému dielu. Tieto nedobré podmienky stažujú dnes adresnost kritiky voči strateným kvalitám
prostredia, nakolko umožňujú volnější výklad v otázke poměru viny medzi nízkou úrovňou
architektovej tvorby a jeho donútenostou zachovávat nepriaznivé plánovacie, technologické a iné
směrnice. Tažko odsudzovat, čo z nepodařeného bolo dané nevyškolenosťou, netalentovanostou,

31