Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 67
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0077
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Tieto sa označuj ú ako généra dicendi, teda ako
druhy, ktoré majú svoje vlastně zákony alebo
pravidla a ktoré třeba chápat a užívat pódia
příslušných okolností, predmetov a potrieb. Takéto
hodnotiace a druhové pojmy sú zrejrne příbuzné
tým, ktoré istí reprezentanti modernej klasickéj
archeologie označujú ako ,,Gattungstil" — druho-
vý štýl, a to so zretelom na pozdnorímske výtvarné
umenie J
Ak antická ,,ars poetica" stroho rozlišuje medzi
jednotlivými žánrami básnického umenia a ich
pravidlami, analogická situácia bola bezpochyby
aj v oblasti antického umenia, ako možno na to
usudzovat nielen zo zachovaných literárnych
prameňov, ktoré vyjadrujú rehexiu nad výtvar-
ným uměním, ale aj z antického a najma hele-
nistického a neskororímskeho uměleckého pa-
miatkového materiálu samého. Zdá sa, že aj
stlpové rády alebo systémy (dórsky, iónsky,
korintský a pod.) bolí vlastně povodně regionál-
nymi štýlmi, ktoré napokon nadobudli charakter
druhových štýlov, ktoré stavitelia používali hlavně
so zretelom na rožne funkcie architektonických
diel.
Z literárneho dedičstva antické j básnickéj a réto-
rickej teorie pochádza aj termín ,,classions",
ktorý nadobudol velký význam pre novověku
klasicistickú doktrínu a pojem slohu. Je přitom
zaujímavé, že povodně tento termín má svoj
kořeň v rímskom ústavnom stavovskom zriadení,
ktoré triedilo římských obyvatelův na ,,classes".
Vynikajúci a tým aj vzorní rétori alebo básnici
holi označovaní ako ,,classici" a tak připodobňo-
vaní k najvyššiemu aristokratickému stavu rímskej
spoločnosti. Římsky zmysel pre kategorie, klasi-
fikácie a hierarchiu podlá nových náhladov
klasických archeologův sa přej avoval vraj aj
v neskororímskom hierarchizovanom klasihkovaní
výtvarných druhových a či žánrových štýlov,
ktoré dost komplikuje, ale nevylučuje štýlovo-
historické skúmanie neskororímskeho eklektického
umenia.^
Neskoršie pamiatky antíckej literatury o výtvar-
nom umění (Plíníus st. alebo Vitruvius) dosvedčujú
už aj existenciu určitého rudimentárneho periodi-
zovania umeleckej historie tým, že sa zmieňujú
o době rozkvetu a pokroku, ako aj o době úpadku
umenia, za ktorý Xenokrates robí zodpovědnou
farbu. Pravda, moderný historický spósob mysle-
nia a hodnotenia epoch politickej a tobóž umeleckej

historie nemožno ešte v antike hl'adaf, a teda ani
možnost vzniku jasného pojmu historického umě-
leckého slohu.
Antické rétorické i poetické teorie vóbec, ako aj
pojmy a klasiňkácie štýlov, ktoré sa v nich vysky-
tovali, pósobili závazné aj neskór, najma v huma-
nistickej rehexii o umění, ale aj v neskoršej
klasicistickej umeleckej doktríně talianskej, fran-
cúzskej i nemeckej.
V talianskej literatuře o umění už v 16. stor.
sa používá okrem názvu ,,stile" aj termín ^ma-
niera". Giorgo Vasari rozlišuje už historicky
medzi ,,maniera antica" a ,,buona maniera mo-
derna", pod ktorou má na mysli talianske umenie
vrcholnéj renesancie. Na druhéj straně existuje už
tu aj určitá diferencujúca představa o ,,maniera
greca" (byzantské umenie či sloh) a ,,maniera
tedesca" pre nemecké, pódia moderných náhladov
vlastně gotické umenie, no význam týchto termí-
nov je ešte málo pregnantný, takže dokonca aj
neskór přívrženci klasicizmu hovoria o barokovom
umění ako o gotickom. Je zřejmé, že ,,maniera"
v takýchto prípadoch neznamená len personálny
štýl umelca, ale v tomto úze už badat aj určité
povedomie o štýlovej diferencovanosti umenia
a o viazanosti toho alebo onoho nadindividuálneho
spósobu znázorňovania na určité etnické prostredie
alebo i historické obdobie, čo představuje už
určit.ú anticipáciu alebo antedenciu alebo pred-
vedeckú formu historických uměleckých slohových
pojmov, ktoré sa však pochopitelné vyhraňujú až
po polovici 18. stor. s
Počas celého 17. stor. sa používajú termíny
,,stile" a ,,maniera" spravidla ako synonymá na
označovanie individuálneho spósobu stvárňovania,
ba aj osobného uměleckého rukopisu. Baldinucci
však vidí z pozícií objektivistických klasických
renesančných noriem v subjektivistickej ,,manière"
nepřípustný nedostatok. Ba v tomto čase existuje
už aj určitý názorový obraz, ktorý vznikol až do-
datočne, o určitom umeleckom snažení 16. stor.,
ktoré bolo ,,manieroso", ,,aífettato", a preto aj
scestné, z čoho vidiet, že si existenciu manieristic-
kého prúdu v Taliansku, aspoň ex post uvědomo-
vali, i keď išlo tu o hlasy odporcov, ktorí mu
nepriznávali ani samostatnost, ani pozitivnu
hodnotuJ" A tak termín ,,maniera" nadobúda
pejoratívny zmysel a slúži ešte dlhú dobu na
označenie buď příliš artistného, formalistického,
alebo aj netvořivého, remeselného, stereotypně sa

67
loading ...