Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 74
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0084
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
matické teoretické studium umeleckohistorického
materiálu, ktoré by viedlo k vypracovaniu jasných
základných pojmov a k vytvoreniu jednoznačnéj
umeleckohistorickej terminologie. Hlavnú iniciati-
vu v tomto smere vyvinul H. Wölfhin, pravda, až
na přelome 19. a 20. stor.
Bazilejská a viedenská umeleckohistorická škola
v minulom a začiatkom tohto storočia věnuj e už
velkú pozornost nielen materiálovým výskumom,
ale i teoretickým problémom discipliny. Každá
slohová epocha získává členenie na ranú, vrcholná
a pozdnú fázu v zmysle akceptovaných výsledkov
bádania biologie aj prírodnej hlozohe o zákonitom
vzniku, kul minách a zániku živých organizmov.
Pojem štýlu na rozdiel od predchádzajúceho
poňatia nechápu už len ako vyjadřovací spósob,
manieru jednotlivých nmelcov, ale ako zákonitý
vývin uměleckých foriem sarných. H. Wötfflin
začína svojím heslom ,,Kunstgeschichte ohne
Namen" určité depersonalizovame dějin umenia
a odklon od historizmu. Wölfhinovi holi cudzie
hlologicko-kritické historické postupy a pokúšal sa
vyvodit metodu dějepisu umenia skór zo speci-
fického charakteru samého umeleckohistorického
materiálu. Pod vplyvom Winckehnannovho slo-
hového normativizmu, ktorému do značnéj miery
podliehal este aj Wólftlin, ako sa ukázalo v jeho
vysokom hodnotení klasickej renesancie v pomere
k ranorenesančnému i postrenesančnému umeniu,
jechiotlivé slohové periody interpretovali sa spo-
čiatku ešte stále ako umeleckv kulminačné a iné
sa považovali za úpadkové.
Prirodzene, aj tu dochádza po čase ku korekcii
náhladov, ktoré malí neúnosné kritériá rámci
jednej historickéj periody. W. Weisbach kritizuje
napr. Wólíílina, ktorý považoval ranú renesanciu
len za púhu predsien klasickej svatyně, a je toho
náhladu, že prenášanie čisto klasických princípov
spatné na hodnotenie ranej renesancie znamená
jej znásilúovanie na úkor jej originálnych výkonov.
Třeba sa vystříhat, aby sme například archaické
grécke umenie merali pomocou Feidiasových
štýlových prvkov. Pojem primitívnosti, ktorý sa
v týchto súvislostiach používal, bolo by možné
použit nanajvýš na niektoré začiatočnícke diela,
ale v každom případe by ho bolo třeba presnejšie
definovat.
Aj P. Frankl v tejto otázke odmieta póvodné
apriorně axiologické stanovisko a triadické člene-
nie vo vnútri jednej štýlovej periody považuje

i naďalej za přijatelné len vtedy, ak nie je výrazom
kvalitatívnej normy alebo představy neustálého
vývinu, ale pomůckou chronologického rozčlenenia
materiálu na jednotlivé vývinové stupně.
Proti normatívnemu hl'adisku a aprioristickému
podceňovaniu nielen jednotlivých štýlových pe-
riod, ale i celých štýlových epoch postavil sa, ako
je známe, A. Riegl, jeden zo zakladatelův tzv.
formálnych dějin umenia; jeho zásluha spočívá
v dókladnej kritike Winckelmannových názorov,
koreniacich v obdive klasického gréckeho umenia,
ktoré sa stalo absolútnou rnierou dokonalosti
bez ohïadu na formovú špecihčnosť ostatných
uměleckých epoch, alebo ich odlišnej historicko-
spoločenskej bázy. Riegl ako pozitivista začal
rehabilitáciu zaznávaných slohových období poz-
dně j antiky a baroka, ktorému věnoval svoju
pozornost už aj Burckhardt, tak ako rokoku
Sckmarsow, římskému umeniu Wickhoíf, manie-
rizmu, ako sme už spomenuli, M. Dvořák a W.
Weisbach a pozdnej gotike V. Pinder a K. Ger-
stenberg.
Spory medzi historikmi umenia v súvise s jed-
notlivými poj mami dobových historických štýlov
sa týkajú nielen časového rozhraničenia, přechod-
ných období, ktoré sa zavše aj neprávom osamos-
tatňujú, ale aj vlastného obsahu a rozsahu pojmu,
vedúcich princípov, typických známok i kritérií
a iných otázok, pričom sa v stanoviskách jednotli-
vých bàdateïov k týmto problémom odzrkadlujú
často aj ich rozdielne filozofické a všeobecnoume-
lecké hladiská. K prehlbovaniu alebo rozdrobo-
vaniu pojmu historických sloho v přispělo aj
rozpracúvanie slohovej kategorie ako nadčasového
označenia formy alebo obsahu, ako na to poukáže-
me v nasledujúcich kapitolách tejto state.
O vela tažšie je sledovat osudy všeobecného
pojmu štýlu v 19. storočí, a to najma v jeho prvej
polovici. Tak sa zdá, že prvý, kto sa po Winckel-
mannovi pokúsil vyjasnit všeobecný pojem štýlu
a preniknúť až k jeho koreúom, bol architekt
G. Semper, ktorý sa domnieval, že výtvarný
štýl je podmienený povahou příslušného hmotného
materiálu, jemu zodpovedajúcou technikou i úče-
lom diela.29 (Podobné náklady vo Francúzsku
zastával Viollet — le Duc). Neskoršia kritika hod-
notila jeho teóriu ako pomýlenú a nesprávnu,
,,materialistickú" a ,,mechanickú", aplikovatelnú
nanajvýš na část architektúry a uměleckého
řemesla.3° Kritika Semperových náhladov bola

74
loading ...