Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 75
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0085
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
sčasti nepochybné oprávněná, no aj napriek
ur čítej jednostrannosti rnalo jeho učenie isté
racionálně jádro. Podobným spôsoboin sa pokusili
dobrat k podstatě štýlu po prvej světověj vojně
konštrukti visti a funkcionalisti.
Právom sa poukazuje na to, že o samej volbě
hmotného materiálu a spósobe jeho použitia
rozhoduje spravidla umělecký názor a záměr a že
v umění sa hmotný materiál uplatňuje v prehod-
notenej podobě. Ani technika nie je jednoznačné
daná len samými fyzikálnymi alebo statickými
vlastnostami hmotného materiálu a takisto ani
účely, ktoré rnávajú nepochybný vplyv na koňští -
tuovanie a ustálenie uměleckých druhov, nepřed-
stavuj ú nejakú absolutnu hránicu pre tvorivú
umeleckú iniciativu, a to dokonca ani v architektu-
ře, ktorá bývá považovaná za umenie najváčšmi
závislé od stavebníka a spoločnosti. Vidieť v ději-
nách architektury iba, alebo hlavně dějiny riešenia
konštrukčných problémov znamená vlastně za-
nedbávat vlastnú umeleckú stránku stavitelstva.
Na druhéj straně však správné poukazuj ú niektorí
autoři aj v nasej době (H. Focillon, Leporini ai.),
že v nevyčerpatelné bohatom a mnohoznačnom
umeleckom diele nie sú nějakými zanedbatelnými
veličinami ani jeho materiálové kvality, technika
i umělecký rukopis, ktorého tahy nebývá vonkon-
com 1'ahké jednoznačné fixovat slovami, a že
i tu existuje nepochybná súvislost i so štýlom
a spoluúčast týchto stránok výtvarného umenia
na jeho formovaní. Tak či onak, Semper má
nepochybnú historickú zásluhu na rozvíření disku-
sie o problematike slohu, ktorá však prebieha až
na sklonku 19. stor. a začiatkom 20. stor.
Možno povedat, že takmer všeobecne historici
umenia už aj v 19. stor. chápali štýl ako určitá
špecihckú, typická jednotu či příbuznost foriem.
respektive jednotlivých formových konňgurácií,
ktorá bola vytváraná alebo určovaná zjednocujú-
cim štýlovým princípom. S pojmom štýlu, po-
užívaným na chronologické vyčleňovanie jednotli-
vých historických epoch, pochopitelné súvisí aj
otázka, kde je movens, aká je příčina slohových
metamorfóz ?
Hoci aj idea vývinu má svoju staršiu históriu,
najváčší význam nadobudla v 19. stor., kedv sa
uplatnila plné nielen vo filozofii (Hegel), historii
a spoločenských védách, ale aj vo védách prí-
rodných (Kant-Laplace, Darwin, Lamarck a i.),

takže už mladý Marx písal, že ,,existuje vlastně
len jedna jediná veda, a to história". Je prirodzené,
že idea vývinu, a to v rozdielnom poňatí sa uplat-
nila aj v dějinách umenia a najma pri vysvětlovaní
jeho slohových premien. Možno azda pokojné
nechat nezodpovedanú otázku, do akej miery boli
snahy o objavenie vývinových zákonitostí v ume-
leckej látke dósledkom prenášania pojmov a postu-
pov prírodných vied do tejto disciplíny, alebo či
vývinový spósob skúmania nevychádzal tu skór
z vlastnej tradicie spoločenských vied, alebo
i z povahy jej vlastného materiálu.
Dóležité však je si uvědomit, že ponímanie
vývinu, o ktoré sa história umenia opierala, bolo
nejednotné. Zavše skumatelia chápu historický
vývin stroho kauzálně a deterministicky, niekedy
evolucionisticky, ako diferenciáciu a integráciu,
ako postupné zdokonalovanie alebo i pokrok, čo sa
najma vzhtadom na nadčasový význam niekto-
rých uměleckých hodnot dost často popiera, a to
pokial tu nejde napr. len o perspektivné a technické
znázorňovacie prostriedky, aj právom. Niekedy
sa zase zdórazňuje antitetičnosť priebehu a revo-
lučné zvraty v umění, alebo naopak, pokúšajú sa
odkryt cyklické, analogické priebehy pri rozdiel-
nych dobových slohoch. Domnievame sa, že
mnohé snahy tohto druhu boli předčasné, že skuma-
telia neraz vytvárali dost umělé schematické
konštrukcie, alebo vnášali do dějin umenia i tuhé
schémy vývinového priebehu, ktorý by sotva bolo
možné dokázat. Přitom však odborná umenovedná
literatura dávala problém vývinu umenia obvykle
do priamej súvislosti s vývojom štýlu.
Ako sme už spomenuli, Winckelmann videi
v geograíicko-klimatických podmienkach dóležitý
faktor pre vývin umenia a premenu štýlu. G. Sem-
per považoval za štýlotvornú silu materiálová
danost, najma statické zákonitosti artefaktu a jeho
účel. Riegl kategoricky odmietol tento náhiad
a vývin štýlových period vysvětluje tzv. umělec-
kým chcením, ktoré pozoruhodným spôsoboin
neskór znovu interpretoval Panofsky. Wólfňin
podkládá vývinovému rytmu slohových epoch
vlastnú imanentnu zákonitost, spojenu s vnútor-
ným vývinom formy. Píše dgg
gcAeii AeAewg a v zmene uměleckého ,,videnia"
hladá rozhodujúci podnět aj pre štýlovú meta-
morfózu. V súvislosti s rozpracúvaním pojmu
slohu ako nadepochovej morfologickej kategorie
demonštruje sa zasa slohový vývin umenia ako

75
loading ...