Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 77
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0087
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
leckého stvárňovania a tým súčasne aj celého
umelecko-historického vývoj a v užšom formálnom
význame. Obdobnou cestou logických úvah o pod-
statě uměleckého diela odvodzuje A. Schmarsow^^
svoje základné pojmy výtvarnéj formy z podstaty
tudského těla, z jeho elementárnych estetických
pocitov: rytmus, proporciu a symetriu. Spomedzi
nich najma pojem rytmu považuje za mimoriadne
dóležitý pri medievistickom skúmaní architektúry.
Aby podchytil všetky umělecké odbory do svojho
pojmového systému, dochádza k trom základným
najvyšším kategóriám: priestorového stvárňova-
nia, tělesného stvárňovania a plošného stvárňo-
vania.
H. Wölftfin na základe podrobného porovnáva-
nia odlišností renesančného a barokového umenia
vo svojom diele
(1915) rozšířil teoretický aparát disciplíny o pat
antitetických pojmových párov, ktorými sa po-
kúsil vystihnut vnútornú diferencovanost ume-
leckej formy vobec. O týchto termínoch možno
povedat, že označujú vlastně takmer výlučné
opticko-znázorňovacie protiklady dvoch štýlových
epoch a sú premietnuté do psychologickej roviny
1'udského videnia. Podlá Wolíhina vo výtvarnom
umění ide o polaritu medzi lineárnosťou a rnaliar-
skostou, vytvořením plochy a jej znehodnotením
v prospěch hlbky, o protiklad vytvorenia zatvore-
nej formy a jej rozpuštěni e vo voinú, otvorenú
formu, o sformovanie určitého jednotného celku
so samostatnými časťami a koncentrovanie účinku
na jeden z málo bodov pri nesamostatných čast.iach
a nakoniec o úplné jasné znázorňovanie věcí
v zmysle předmětného zánjmu a vecne neúplné
znázorňovanie javov.
A. Schmarsow^ vo svojej kritike WolfHinových
piatich antitetických pojmových párov ponkazoval
však na to, že vo výtvarnom umění nie je hlavný
protiklad medzi maliarskym a lineárnym, ale že
tento spočívá v polaritě maliarskeho a plastického.
B. Schweitzer sa tiež prikláňa k nákladu, že
důležitějšími základnými protikladnými poj mami
pre umenovedu by mala byť plastičnost a maliar-
skosť. F. SchumacheU? právom připomíná, že
nimi nemožno analyzovat napr. architektúru.
Na kategóriu priestoru ako významnú zložku
umeleckej formy upozorňuje neskôr H. Berstl^
a po ňom rozpracúva problém plastičnosti a prie-
storu v osobitnej štúdii A. E. Brinckmannd^
Wolfřhnove kategorie mnohosti a jednoty nahrádza

Wulf pojmami koordinácie a subordinácie. Podlá
tohto autora Wölfhinove základné umenovedné
pojmy nepostačujú odůvodnit vnútornú zákonitost
uměleckého vývinu. Ukazuje sa mu, že rozhodujú-
cejším faktorom pre výklad dějin umenia je
spoznanie dvoch základných typov výtvarníkův,
senzorickomotorického, ktorý má vztah k plastič-
nosti a naturalizmu, a senzoricko vizuálneho,
ktorý zas věci zmákčuje a robí všetko plynulejším.
Wulfovi sa zdá, že tieto dva psychologické typy
tvoria paralelné vedla seba, a preto ťažko vidiet
vývin umenia ako polaritu od lineárneho, even-
tuálně plastického k maliarskemud° Mnohí z umě-
leckých historikov vytvárajú si ďalšie a ďalšie
antitetické alebo triadické pojmy, pomocou kto-
rých sa pokúšajú postihnút zákonitost vývinu
umenia a jeho formovej štruktúry.
Východiskom P. Frankla, naj významné jšieho
Wölfhinovho žiaka, ktorý buduje svoj systém
ako otvorený, je hlboko prenikajúca analýza
umeleckej formy, vyčleňujúca jednotlivé jej mo-
menty a přitom abstrahujúca od historickéj slo-
hovej podmienenosti a estetického hodnotenia.
Teoretickou cestou dospieva k vymedzeniu celého
radu zvláštnych prípadov štýlu. Poukazuje na to,
že ním uvádzané štýlové pojmy sú iba čisté
případy, takže nie sú nijako vylúčené rožne
zmiešané štýlové odrody alebo ,,bastardné štýly".
P. Frankl sa domnieval, že niektoré ním vytvořené
pojmy, najma pojem ,,kvalitatfvny štýl" (neskôr
ho nazval ,,štýlom harmonie") móžu poslúžiť aj
umeleckohistorickej praxi pri jej úsilí postihnút
a vyjádřit pojmovo i rečovo štýlové premeny,
ktoré sa uplatňuj ú v chronologicky usporiadanom
materiáli. Na druhej straně však počítá s tým, že
okrem týchto nehistorických štýlových pojmov
bude sa historik umenia opierať napr. aj o histo-
rické pojmy (tradicia, originalita a pod.).
P. Frankl sa najsamprv pokúsil o vybudovanie
takého systému základných pojmov, ktorý bol
odvodený a logicky zdovodnený zo štyroch ele-
mentárnych predštýlových kategorií, ktoré sa
vyskytujú už na najjednoduchšom stavitelskom
výtvore bez akejkotvek estetickej hodnoty (prie-
storová forma, telesná forma, obrazová forma
a účelová forma). Antitetické pojmové páry,
ktoré takto získal, ukázal ako adekvátně sa
uplatňujúce na vývine novšej (od renesancie
po rokoko), ale i středovekej architektúry. Potom
sa pokúsil vypracovat cestou teoretickej abstrakcie

77
loading ...