aj jednotlivé nehistorické a nehodnotiace estetické
stylové pojmy, ktoré tvoria dost zložitý, aj keď
přitom este nenzatvorený systém. Štruktúra triedy
,,věcného štýlu", ako ju načrtol Frankl, sa člení
na tri stylové drnhy (hgurálny štýl, kompozitný
štýl a kvalitatívny štýl), z ktorých každý sa opät
diferencnje vo viaceré štýlové odrody. Triedu
,,věcného štýin" odlišnje Frankl od triedy ,,štýln
dobového" a ,,štýlu miestneho", pričom zaužívané
historické dobové štýlové označenia považuje
za vedecky nepostačujúce, ba v dosledku ekvivoká-
cií vedúce k omylom a chcel by ich rozpustit za
pomoci jednotlivých abstrakciou získaných hgu-
rálnvch štýlov. Určité konkrétné umělecké dielo
sa pri tomto přístupe javí ako velmi zložité pletivo
róznych štýlových odródU
Hoci Franklova teória štýlu, ako ju v skratke
formuloval vo svojej stati
bola vybudovaná najmä so zreteïom
na architekturu, jednako niektorým skúmatelom
sa pozdávala, že jednotlivé jej pojmy alebo
antitetické pojmové páry možno mutatis mutandis
použit aj na iné výtvarné odbory a ich št.ýlovú
históriud^ Viacerí historici i teoretici tuto vyložené
formálnu koncepciu nadčasových štýlových poj-
mov predsa len považovali za příliš abstraktnu,
skór sa vracali k Wólfňinovým piatim pojmovým
párom a pomocou nich analyzovali konkrétné
umělecké dielo.
Z teoretického hiadiska najprenikavejšiu kritiku
Wólíhinových základných umeleckohistorických
pojmov vykonal E. Panofsky ešte roku 1915U
Wólíhinovu interpretačnú koncepciu, ako na to
poukážeme neskór, v súvise s novokantovskou
hlozohou ovplyvneným dejepisom umenia Pa-
nofsky rozoberá nie z empiricko-historického, ale
metodologicko-hlozohckého hiadiska a pokusil sa
sám prehlbiť tieto pojmy ako štýlové kategorie.
V terajšej súvislosti nás však zaujímainý moment,
na ktorý tiež upozornil Panofsky, a to, že už
Wólfbin rozlišoval medzi dvorná principiálně
rozdielnymi koreňmi štýlu: medzi psychologicky
bezvýznamovou názorovou formou a výrazové
interpretovatelným náladovým obsahom, z čoho
vyplývá, že pri pochopení štýlu třeba pódia
Wólfbina rozlišit dve zásadné rozdielne skupiny:
na jednej straně čisto formálně, ktoré sa vztahujú
iba na ,,spôsob videnia a znázorňovania" určitéj
epochy, a na iné, takrečeno obsahové, ktoré
označujú svojráznost, ktorá v rámci příslušných

všeobecných znázorňovacích možností prichádza
k výrazu v prejavoch určitéj epochy, národa alebo
osobnosti. Prirodzene, Wólfflinovu představu, že
určitá epocha ,,vidí" napr. lineárně a druhá zas
maliarsky, Panofsky oprávněně napadol, keď
tvrdil, že to nie je kořeň štýlu alebo příčina
štýlu, ale fenomén štýlu, ktorý nie je vysvětlením
javu, ale sám ešte vysvetlenie potřebuje.
Panofsky celkom oprávněně upozorňuje, že
Wólíhinovo učenie o dvojitom kořeni štýlu —
formálnom a obsahovom — je neudržateiné,
najmä ak spočívá na představě, že ,,optický"
(formálny) štýlový vývin je úplné nezávislý
od ,,imitatívneho" (obsahového). Pódia Panof-
ského ,,forma" a ,,obsah" vnútri každého umě-
leckého fenoménu, počínajúc dobovým alebo
národným slohom až po jav jednotlivého umělec-
kého diela, nesmú byť od seba odlučované, ale
musia sa ponímat ako ,,rozličné prejavy jednej
spoločnej základnej tendencie určitého spoločného
zmyslu".
Kritikami Wólfňinových i Rieglových základ-
ných štýlových pojmov, ku ktorým sa vracajú
neustále aj v iných reláciách i další historici
umenia, problematika vývinu nadčasového pojmu
štýlu sa nám postupné posúva zasa ďalej : v súvis-
losti s napredujúcim rozvojom historických, kul-
túrnych i umeleckohistorických vědomostí vyno-
řila sa otázka, či mechanický vztah medzi umě-
leckou formou a pojmom štýlu je postačujúci,
alebo či do konštantnej vlastnosti štýlu netřeba
predsa len nějakým spósobom zahrnút aj ,,obsah"
uměleckého diela, ideové směry příslušnéj doby,
svetonáhiadové momenty alebo i bezprostrednú
spoločenskú funkciu umenia.
Zaujímavý pokus o vypracovanie vývinových
dějin štýlu v kontinuitnom zmysle slova uskutoč-
nil ešte roku 1910 Ernest Cohn-Wiener.^ Pri
rozčleňovaní bohatej umeleckohistorickej látky
použil dve antitetické kategorie: pojem konštruk-
tívneho a dekoratívneho štýlu, ktoré neskór
nahradil poj mami tektonický a kontratektonický
štýl. Opierajúc sa teoreticky o Riegla, svoje
zovšeobecnenia odvodil vlastně tiež z pozorovania
materiálu uměleckého řemesla, no svoj rytmický,
vlnový vývin štýlu aplikoval aj na maliarstvo
a plastiku. I keď Oohn-Wienerove antitetické sloho-
vé páry představovali iba statickú formovú ana-
lýzu, niet pochybnosti o tom, že tu už nejde

78