Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 79
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0089
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
o pojem štýlu historicko-epochového, toho, ktorý
nemecká umenoveda často označuje za ,,Zeitstil",
ale o chápanie pojmu štýlu ako nadčasovéj logickéj
umenovednej kategorie. Termín štýl tektonický
alebo kontratektonický bolo možné použit na
diferencovanie výtvarného materiálu v rámci
viacerých konkrétných historických štýlových
etáp, a s pojmami tektonickéj alebo atektonickej
výtvarnej představy, uměleckého tvaru alebo
i slohu střetáváme sa vlastně dodnes, najma
pri rozboroch architektury. Pravda, Cohn-Wiene-
rovo poňatie logického pojmu štýlu nebolo fundo-
vané přemyšleným hlozohckým systémom. Ak
Riegl, Wolfňin a iní bádatelia chápali umeleckú
tvorbu ako výsledok imanentnej formovej vole,
Cohn-Wiener hladal bezprostředný súvis medzi
štýlovou formou a sociálnou štruktúrou; tekto-
nický štýl zvažoval s progresívnymi silami spolo-
čenského vývinu a kontratektonický s úpadkový-
mi triedami. M. Dvořáký^ významný reprezentant
duchovnodejinnej koncepcie umeleckohistorického
výkladu, v kritike Cohn-Wienerovho poňatia
poukázal na jeho nepřijatelné zúženie problému
štýlu len na účel a formu a zdoraznil. že určité
duchovné vztahy umenia a príslušnej epochy,
ktoré sám sa pokúšal vystihnút za pomoci anti-
tetických pojmov idealizmus a naturalizmus,
možu byt nie menej doležitým činitelom aj pre
štýlové dějiny ako tektonické alebo kontratekto-
nické úsilie.
Vďaka diskusiám okolo základných umelecko-
historických pojmov dostal sa na začiatku 20. stor.
značné do popredia formálny sposob sknmania,
ktorý si uhájil primát až do 20-tych rokov.
Pravda, umeleckoteoretické konštrukcie a pojmové
systémy nenašli plné pochopenie a uplatnenie
u empiricky orientovaných uměleckých histo-
rikův, z ktorých mnohí s nedověrou hladeli aj na
,,štýlovú históriu" a vytýkali jej, že sa logizova-
ním a racionalizováním historického diania, ktoré
je iracionálně, dopúšfa násilností na konkrétnéj
fakticite dějin umenia, na ,,živote".^ Pod vplyvom
vystúpenia Diltheyovho a Rickertovho, avšak až
po prvej světověj vojně, došlo k nástupu duchov-
nodejinného spósobu skumania a výkladu dějin
umenia, ku ktorému dal bezpochyby podnět
svojimi prácami M. Dvořákd^
Hoci M. Dvořák nadviazal na kultúrnohisto-
rickú tradíciu, ktorú v minulom storočí v najlep-
šom představoval Schnaase, a to tak, že jeho

sposob skúmania nebol už heteronómny, no ani
čisto autonómny, čím dejepis umenia si uhájil svoju
relatívnu samostatnost voči všeobecnej historii bez
toho, aby s ňou stratil všetok kontakt. Zatial' čo
formálny směr, hoci nie bez určitého historického
oprávnenia a často vědomě, z metodických dovo-
dov, sa koncentroval výlučné na otázky umeleckej
formy, duchovnodejinná, resp. kultúrnohistorická
orientácia sa zaujímala hlavně o poměr formy
a obsahu (Gehalt) bez toho, aby popierala důle-
žitost a potřebu formy v umění a jej vědeckého
štúdia.
Náhiad M. Dvořáka, podlá ktorého genetické
poňatie formálnych problémov vedúce k výkladu
imanentného vývoja umenia bolo příliš úzké,
třeba bezpochyby kvitovat ako nový přínos i do
teorie štýlovej umenovedy. M. Dvořák pochopil,
ako upozorňuje J. Neumann,^ že umenie nemuselo
sa vždy vrátit až k svojim začiatkom a ani ne-
postupovalo podlá nezměnitelných psychologic-
kých zákonitostí, keďže nestratilo vnútornú sú-
vislost s formálnou problematikou, ktorú riešilo
predtým. Ale v zmysle svojej programovej práce
Dejfwy u/ru dcjř/ry d-Mc/m Dvořák sa nazdá-
val, že i keď vztah medzi predchádzajúcou tvaro-
vou koncepciou a novým uměleckým úsilím
nebol automatický, ani jednosměrně evolučný,
predsa bol determinovaný meniacim sa spôsobom
konkrétného historického nazerania.
Dvořákov sposob výkladu umenia, aj keď
zdorazňoval súvislosť formových problémov s cel-
kovou historickou tendenciou doby, jednako
nástojčivo nastolil problém vztahu uměleckého
diela a svetonáhladu, a tým aj problém vztahu
štýlu a vonkajších ,,mimoume!eckých" činitelův.
Sluší sa pripomenút, že ani bádatelia, ktorí
koncipovali sám tzv. formálny dejepis umenia,
neponímali umenie iba ako výlučnú záležitost
umeleckej formy, ale skór na ňu kládli hlavný,
připadne až přehnaný zřetel', pričorn v úzadí
bývala nie celkom neoprávněná, aj keď zavše
v polemickom zápale niekedy příliš daleko kráča-
júca snaha obhájit specifičnost a samostatnost
umeleckej sféry.
Ale aj v aplikácii duchovnodejinného výkladu
výtvarného umenia u následovníkův Dvořáka,
Weisbacha a iných došlo však neraz, ako na to
ukazuje H. Sedlmayr, priam k triviálnym chybám,
ak sa mechanicky dosadil ,,duch epochy" ako cosi,
čo túto epochu vytvořilo, a z něho sa jednoducho

79
loading ...